Dlhý čas šľiapania.
Neraz som sa zamiešal do debaty, v ktorej som sa stretol s názorom, že 41 rokov vlády komunistov spôsobil marazmus, slabé právne vedomie, neúctu k zákonom, občiansku angažovanosť na nižšom stupni, nezodpovedný a nevšímavý vzťah k životnému prostrediu a menšinám alebo handicapovaným, nedostatok silných tém, v ktorých by sa občania celospoločensky zjednocovali. Už ma nudia donekonečna počúvať otrepané reči, že za to vraj môže jediný nepriateľ-komunistický totalitný systém, ktorý sa tu chystal vládnuť naveky. Je najjednoduchšie ukázať prstom na nejaké zlo, ktoré navyše nepochádza od nás a nasťahovalo sa odkiaľsi zvonku. Keď sa zamýšľam nad osudom a spoločensko-historickým kontextom ľudí, žijúcich na Slovensku, objektívne musím priznať, že dôvody budú aj v niečom inom.
Anton Hykisch v jednom rozhovore uviedol, že Slováci sú veľmi životaschopný a prispôsobivý národ. Podľa môjho výkladu znamená, že sa dokázal mnohokrát adaptovať na prudké zmeny, ktorými prechádzal. Naša spoločnosť je otvorená ale je málo občianska. Po poetických revolučných časoch prišla próza – krutá realita, kde „pragmatizmus“ a chamtivosť prevážili nad ideálmi, čo je podľa môjho názoru, nič sa nedá robiť, asi prirodzená etapa. Nenaplnili sa predpoklady ani osvietencov o prirodzenom vzťahu človeka k altruizmu ani komunistov o zrodení nového sovietskeho občana-dobrého správcu socialistického majetku. K moci sa často v obdobiach zmien dostávali ľudia, ktorí umožnili, že elity začali prudkou rýchlosťou páchať neuveriteľné nemorálnosti a buldozérom zhŕnať k sebe moc a majetky. To napáchalo napríklad za obdobie po revolúcii škody, ktoré sa budú reparovať desaťročia a majú možno podobné následky ako prešľapy socializmu. To len potvrdzuje myšlienku, že revolúcie sú síce niekedy nutné, ale veľmi bolestivé. Slovensko zatiaľ nie je právny štát, aj keď to všade deklaruje. Zákony, rozhodnutia súdov alebo obecné VZN sú chabo kontrolované a navyše Slováci sú mnohokrát neslušní a neohľaduplní k svojmu okoliu a tým nemyslím len životné prostredie alebo ich vlastných susedov. Tieto generácie si túto etapu musia odšľiapať. Ako inak, ťažko. Pritom sa prispôsobujú pudovo podmienkam, ktoré vidia a život prináša. Aj tušia, že sa čosi zlé deje, ale nejako sa „zabezpečiť“ predsa musia.
Myslím, že špička ľadovca tejto biedy - korupcia a drzé politické postavičky, ktoré vidia len krátkodobý politický alebo iný zisk tu boli v iných formách aj pred komunistami. Korupcia a politikárčenie a iné nepríjemnosti našej doby boli bežným prejavom 1.Čsl. republiky aj Rakúsko-Uhorska. Stačí si zalistovať v literatúre. Vzorce správania sa za stáročia len veľmi pomaly menia, iba ich účinok sa zmenil, čo najlepšie vidieť na vzťahu k životnému prostrediu. Utvrdzuje ma to v domnienke, že Slováci zatiaľ nie sú dobrí správcovia tejto krajiny. Novými elitami sa stali rýchlonohí primitívi, raní feudáli a Slovensko si musí počkať na skutočných aristokratov, ktorí azda prídu po nich. Dôvody sú v historických, geopolitických, etnických, geografických, náboženských, klimatických... podmienkach, v ktorých sme sa vyvíjali. Stredná Európa a špeciálne Slovensko má svoje špecifiká, za ktoré dnešní Slováci žiaľ nemôžu. Sú obeťami vývoja a miesta kde sa narodili. Tieto okolnosti nedokážu ovplyvniť a snáď vďaka niekedy donkichotskému snaženiu jedincov sa ten stav podarí priblížiť k lepšiemu. Na druhej strane, za ostatných minimálne 100 rokov, čo tu prežili, si zaslúžia aj obdiv.
Ticho závidím Holanďanom, Nórom alebo Švédom, že nepoznali toľko vojen, štátnych prevratov, etnických, ideologických a náboženských čistiek, zmien režimov, ideológií. Ak napr. mladý národovec, možno aj nabitý kladnými ideálmi, sa stal pred cca 70 rokmi gardistom novej Slovenskej republiky, neskôr, poučený realitou života, prešiel k demokratom v povojnovom období, nasledovala možná sľubná kariéra stalinistu, ktorý mohol skončiť ako nespoľahlivý živel s rozsudkom na doživotie vo väzení. S ľavicovými ideálmi sa po prepustení a rehabilitácii mohol stať reformným komunistom – „revizionistom 68“, neskôr pre istotu a budúcnosť svojich detí, podpísal súhlas s príchodom tankov ako normalizačný neoboľševik. Po 1989 zase ako demokrat, neskôr nacionalista a teraz neoliberál a konzument reklám. Zdá sa to byť neskutočné, ale teoreticky takýto človek-Slovák kľudne môže existovať. Ťažko si možno predstaviť aké následky takéto obludné zmeny v hlavách ľudí spôsobujú. A to som začal len v polovici 20. storočia.
Aké hodnoty môžu mať takýto ľudia a aké hodnoty odovzdávajú nasledujúcim generáciám? Aký majú vzťah k autoritám, k občianskej spoločnosti, k tomu čo ich obklopuje, napr. k majetku, ktorý im ktosi skonfiškoval (a niekedy aj viackrát) alebo k prírode, ku komunálnym veciam a pod. To určite zanecháva stopy nielen v hlavách ľudí, ale aj v celom géne Slovákov.
Po celé storočie tu chýba kontinuita stability bez širokých výkyvov, ktorú môže človek vzácne nachádzať v niektorých zabehnutých systémoch. Jej výsledkom je dlhodobo opracovávaný spoločenský konsenzus. Na to sme my Slováci nemali čas. Neustále sa búralo a menilo. Kontinuita a úcta k vyšším hodnotám tu veľmi chýba. Napríklad nátura založená na niečom vyššom, čo tu bolo mnoho rokov, nejaké lepidlo, ktoré spoločnosť spája a nie rozdeľuje. Je ťažké nájsť pre občanov SR historickú osobnosť alebo udalosť, na ktorej by sa dokázali zjednotiť. A hlavne - chýba tu priemerný Slovák, ktorý sa zaujíma o veci verejné a nečaká s popkornom pred TV ako sa to všetko vyvŕbi a potom sa uvidí.
|
