PEDAGOGICKÁ FAKULTA UNIVERZITY KOMENSKÉHO

Katedra: Pedagogika mentálne postihnutých

Študijný odbor: Pedagogika mentálne postihnutých

DIPLOMOVÁ PRÁCA

Vybrané aspekty sociálnej integrácie mentálne postihnutých vo Švédsku a ich porovnávanie s vybranými aspektmi sociálnej integrácie mentálne postihnutých na Slovensku

Diplomantka: Holubíková Miroslava

Vedúci diplomovej práce: Dr. Žák František, PhD.

Bratislava, 2004

Prehlásenie:

Čestne prehlasujem, že diplomovú prácu som vypracovala samostatne, na základe vlastných teoretických a praktických poznatkov a použitú literatúru som uviedla v zozname.

V Bratislave, dňa ............                           podpis................................                 

Poďakovanie

Ďakujem Dr. Františkovi Žákovi, PhD. za odborné rady pri vypracovávaní diplomovej práce. Zároveň by som veľmi rada poďakovala osobnému asistentovi Ivanovi Björnovi a Marcele Schatzl zo Švédska za konzultácie pri spracovaní diplomovej práce.

ÚVOD

Rovnocennosť, rovnoprávnosť, spolupatričnosť.

(motto štátnej inštitúcie pre otázky

postihnutých vo Švédsku)

    Vstupom do Európskej únie sa nové štáty snažia pripodobniť jej členom, postupne "dohnať" ich ekonomický stav, úroveň ich života. V spoločenskom dianí, novinách, časopisoch sa viac vyskytujú slová ako humanizácia, solidarita, integrácia.

       V rámci slova „integrácia“ sa často hovorí o sociálnej integrácii najmä sociálnej integrácii zdravotne postihnutých občanov. Vie verejnosť, kto sú títo ľudia? Isteže, je doba, v ktorej postupuje všetko rýchlym krokom, pretože sa zdá, akoby sme "zaspali" jednu dlhú etapu rozvoja. Nechceli sme zaspať, ale "nedali nám vstať". Akokoľvek to chápeme, my Slováci radi chodíme do zahraničia, pozeráme ako inde robia niečo inak, lepšie, horšie. Kde sa môžeme niečomu naučiť, poučiť sa z ich chýb.

      Cieľom našej práce je poznávať možnosti sociálnej integrácie mentálne postihnutých inej kultúry, iných sociálnych systémov starostlivosti o mentálne postihnutých, prehlbovať ich s doterajšími poznatkami z tejto oblasti a konfrontovať ich so stavom sociálnej integrácie mentálne postihnutých na Slovensku.

    Vieme, že sociálny systém starostlivosti o mentálne postihnutých v týchto dvoch krajinách je rozdielny, ako je aj rozdielna legislatíva, ekonomika, história národov a pod. V našej práci chceme poukázať na niektoré pozitíva i negatíva snahy sociálnej integrácie mentálne postihnutých do dvoch vybraných spoločností.

1 SOCIÁLNA INTEGRÁCIA MENTÁLNE POSTIHNUTÝCH

    “Pre vyspelé spoločenstvá je charakteristické, že v nich dominujú humanistické princípy, v ktorých sa odráža idea oslobodenia človeka od akéhokoľvek útlaku, optimistický prístup a viera v možnosti rozvoja osobnosti každého postihnutého” (Pikálek 1998, s.32). Jedným z princípom je i snaha o sociálnu integráciu mentálne postihnutých. Čo to znamená, skúsime si vysvetliť v našej prvej kapitole Uvádzame slovenské ako i švédske chápanie pojmov, čo nám vytvára priestor už k prvej konfrontácii týchto dvoch spoločností.

1.1 Vymedzenie kľúčových pojmov

    Vysvetlíme si základné pojmy, ktoré sú v našej práci významné, pretože ich interpretácia je základom k pochopeniu tejto diplomovej práci. Sú to pojmy: integrácia, socializácia, mentálne postihnutie, sociálna integrácia, solidarita.

    Integrácia:

    Pojem znamená zlúčenie častí orientovaných na spoločné hodnoty do jedného celku (Šaling a kol. 1997). Cieľom je prekonať existujúcu nerovnováhu medzi izolovanými časťami, ktorých zlúčením sa zvyčajne dosiahne nová kvalita, vyššia úroveň. Vašek (1993) hovorí o integrácii v súvislosti s vymedzenými skupinami občanov ako o socializácii.

    Väčšina súčasných autorov (Meier 2002) je presvedčená, že integrácia predstavuje na prvom mieste predmet reformy vzdelávania.

    „Integráciu chápeme ako zaradenie nejakej odlišnej časti do celku tak, že celok prispôsobíme tejto časti, pretože je dôležitá pre tento celok.“ (Björn 2004)

    Socializácia:

    Bajo a Vašek (1994, s.222) vymedzujú socializáciu ako “proces začleňovania jednotlivca do spoločnosti, proces, v ktorom dochádza k postupnej premene človeka ako biologickej bytosti na bytosť spoločenskú”.

    V zmysle spojenia so zdravotným postihnutím používa Vašek (1993) pojem socializácia postihnutých alebo narušených jedincov a vysvetľuje pojem ako návrat, začlenenie, zaradenie do spoločnosti, kedy sa stávajú plnohodnotnými sociálnymi bytosťami.

    Sociálna integrácia:

    Repková (1998) uvádza chápanie A. Rothmayera v najširšom význame ako prispôsobovanie sa jedinca normám a životnému štýlu spoločnosti alebo skupiny. Ide teda o proces, v ktorom sa človek stáva občanom, bez ohľadu na jeho osobitosti akéhokoľvek druhu - pohlavie, vek, rasa, náboženstvo, zdravotný status atď. (tamtiež).

    Sovák v možnostiach socializácie postihnutých vysvetľuje integráciu ako úplné zapojenie a celkové splynutie postihnutého jedinca so spoločnosťou zdravých ľudí, a to vo výchove a vzdelaní, v pracovnom uplatnení, ako aj v spoločenskom spolužití (In: Pikálek 1998).

    „Sociálnu integráciu chápeme ako proces úplného začlenenie jednotlivca do celku. Výsledkom je, aby o jedincovi už nehovorili samostatne, ale v rámci celku, do ktorého bol začlenený.“ (Björn 2004)

    Solidarita:

    Myslíme si, že tento pojem patrí pod náš kľúčový pojem “sociálna integrácia”, pretože je jej obsahom a spomíname ho tu preto, že sa často objavuje v rozhovoroch s ľuďmi nášho prieskumu. Definujeme (Mistrík a kol. 2001) ho ako súdržnosť, spoluúčasť rôzneho stupňa (sympatia, morálna podpora, materiálna pomoc, spolupráca), ktorú voči sebe prejavujú štáty, národy, národnosti, skupinky ľudí, jednotlivci.   

    Mentálne postihnutie:

    Ako uvádzajú Bajo a Vašek (1994) v špeciálno-pedagogickej praxi sa používa v odbornej oblasti pojem “mentálna retardácia”.

    Mentálnu retardáciu teda chápeme ako “všeobecný pojem, obsahujúci určitú formu narušeného ontogenetického vývinu, podstatné negatívne odchýlky od normy jednak v úrovni intelektových funkcií, učenia a v sociálnom vývine” (Bajo - Vašek 1994, s.38).

    Na Slovensku používame tiež termíny: mentálne postihnutie, mentálne znevýhodnenie, žiaci so špeciálnopedagogickými potrebami, ľudia s mentálnym postihnutím a pod.

     Podľa Michalíkovej a Mišovej (2003) občania s mentálnym postihnutím patria do skupiny občanov so zdravotným postihnutím. Termín zdravotne postihnutý zákon č.98/1995 Z.z. o liečebnom poriadku v znení neskorších predpisov definuje ako “poistenec s trvalým poškodením fyzického alebo psychického zdravia”. Tento pojem sa využíva najmä v sociálnej sfére (Repková, 1998).

    V roku 1992 vstúpila do platnosti 10.revízia medzinárodnej klasifikácie chorôb spracovaná Svetovou zdravotníckou organizáciou (Michalíková, Mišová, 2003). Mentálne postihnutie zaraďuje do skupiny duševných porúch a porúch správania. Slovensko taktiež akceptuje túto klasifikáciu. Svetová zdravotnícka organizácia prijala nasledovné stupne a kódy (Vašek 1996):

F.70   ľahká duševná zaostalosť, debilita, mierna duševná retardácia

          IQ 50 - 70

F.78   iná presne určená duševná zaostalosť

F.71   stredná duševná zaostalosť, imbecilita, stredná duševná

          retardácia

          IQ 35 - 49

F.72   ťažká duševná zaostalosť, ťažká duševná retardácia

          IQ 20 - 34

F.73   hlboká duševná zaostalosť, idiocia

          IQ pod 20

F.79   duševná zaostalosť

 Pojmy používané v oblasti postihnutých vo Švédsku nám vysvetlil osobný asistent Ivan Bjőrn (2004):

1) pojem “Utvecklingstörd” :

   “Utveckling” znamená vývoj,

   “Störd” znamená porušený,

     teda: vývojovo porušený, používa sa však menej,

2) pojem “Förstandshandikappad” :

    “Förstand” - rozum

    “Handikappad” - znevýhodnený,

     teda: rozumovo znevýhodnený, používa sa i dnes, - pojem “Handikappad” sa vzťahuje najmä na fyzické označenie postihnutia. 3) pojem “Funktionshindrad”

    - znamená funkčne postihnutý. Zahŕňa všetky postihnutia a vo Švédsku sa používa najviac.            

1.2 Sociálna integrácia mentálne postihnutých

    “Socializácia je procesom kultivácie človeka jeho zapojením do ľudského spoločenstva z výchovnej, vzdelávacej, pracovnej, kultúrnej i subjektívnej stránky - v zmysle sebauplatnenia a sebauspokojenia” (Bajo, Vašek, 1993, s.222). Proces trvá v podstate po celý ľudský život. Vytvára a realizuje sa v spoločenskom živote, uprostred medziľudskej komunikácie, medziľudských vzťahoch, pri vzájomnom pôsobení medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Tento proces zahŕňa proces sociálneho učenia, proces aktívneho rozvoja schopností, podmieňujúcich úspešné zapojenie do spoločenského života. 

    Autori (tamtiež) uvádzajú, že socializácia mentálne postihnutých je procesom ich začleňovania do bežnej spoločnosti mentálne intaktných ľudí, ale aj do spoločnosti rovnako mentálne postihnutých. Je to práve sociálny vývin, sociálne učenie, sociálne vzťahy, ktoré u mentálne postihnutých patria do základného symptomatologického vzorca mentálneho postihnutia. Preto je socializácia zakotvená v hlavných cieľoch výchovy, vzdelávania a v celej psychopedickej starostlivosti.

    Repková (1998) opisuje prechodné obdobie súčasnej integrácie postihnutých u nás ako proces znovuzačlenenia občana so zdravotným postihnutím do širšej spoločnosti sprevádzaný zvláštnym fenoménom, ktorý pomenúva “syndróm rastúceho stromu”: “Jeho podstata spočíva v zdanlivom protipôsobení výšky poskytnutých podporných opatrení k “výške spokojnosti” ľudí so zdravotným postihnutím. Jednotlivcom, ktorí boli predtým separovaní od širšieho spoločenského diania, ktorých životné potreby a ašpirácie boli redukované na minimum (koreň a kmeň stromu), sa poskytnutím podporných intervencií začínajú otvárať nové možnosti (hlavné vetvy stromu). Z obetných baránkov sa stávajú významné objekty sociálnej politiky. Spoločnosť demonštruje svoju dobrú vôľu, svoj záujem a občanom so zdravotným postihnutím sa ponúka zmysluplná alternatíva ich doterajšieho života. Každá nová možnosť im otvára priestor pre možnosti ďalšie (vetvičky stromu).”   

2 SOCIÁLNA INTEGRÁCIA MENTÁLNE POSTIHNUTÝCH A ĽUDSKÉ PRÁVA

    „Sociálna integrácia postihnutých je bezprostredne spojená s ich právami a tie by mali byť správne zakotvené v legislatíve“ (Björn 2004). Preto sa v tejto kapitole zaoberáme ľudskými právami mentálne postihnutých vo vybraných krajinách ako aj ich konfrontáciou, čo nám otvára cestu i ku konfrontácii sociálneho systému uvedených krajín.

    Ľudské práva a slobody sú pevne spojené so životom každého človeka. V súčasnej dobe sa vo svete vyzdvihuje humanizácia, teda ľudskosť. Aj Európska únia ju zdôrazňuje vo vzťahu k deťom, národnostným menšinám ako aj k postihnutým ľuďom. Ľudské práva sú zakotvené vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv Organizácie spojených národov, prijatú a vyhlásenú rezolúciou Valného zhromaždenia 217 A (III.) z 10. decembra roku 1948, ktorú jednomyseľne prijali krajiny sveta (Wachenfeld 1995). Teda podpísalo ju i Švédsko, i Slovensko (ako Československo). Ľudské práva sa vzťahujú na všetkých ľudí, teda i ľudí s mentálnym postihnutím, i keď sa špeciálne o nich Všeobecná deklarácia ľudských práv nezmieňuje.

    Avšak v roku 1960 bola založená Medzinárodná liga združení pre ľudí s mentálnym postihnutím - v anglickej skratke ILSMH (Bajo - Vašek 1994). Svetový kongres Ligy vypracoval a schválil rezolúciu o právach mentálne postihnutých ľudí - Deklaráciu OSN o právach mentálne postihnutých (Príloha č. ), ktorá bola v roku 1971 prijatá na 2027. plenárnom zasadaní OSN (Bajo - Vašek 1994).

2.1 Ľudské práva mentálne postihnutých na Slovensku

    U nás boli ľudské práva zakotvené v Listine základných práv a slobôd - ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorá sa neskôr začlenila a tvorí Druhú hlavu Ústavy Slovenskej republiky. (http://www.controll.gov.sk/legislativa/ustava.html)

    Ľudské práva delíme podľa Ústavy na:

-        základné ľudské práva a slobody (právo na život, osobnú slobodu)

-        politické práva

-        práva národnostných menšín a etnických skupín

-        hospodárske, sociálne a kultúrne práva

-        právo na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva

-        právo na súdnu a inú právnu ochranu.

    Uvedieme články z piateho oddielu - Hospodárske, sociálne a kultúrne práva, ktoré priamo hovoria o právach zdravotne postihnutých (teda aj mentálne postihnutých):

    Článok 38:

(1) Ženy, mladiství a osoby zdravotne postihnuté majú právo na zvýšenú ochranu zdravia pri práci a osobitné pracovné podmienky.

(2) Mladiství a osoby zdravotne postihnuté majú právo na osobitnú ochranu v pracovných vzťahoch a na pomoc pri príprave na povolanie.

(3) Podrobnosti o právach podľa odsekov 1 a 2 ustanoví zákon.

    Článok 40:

    Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

    Podľa týchto práv Národná rada SR vytvorila zákony. Združenie na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím v Slovenskej republike vydalo prehľad zákonov podľa oblastí týkajúcich sa práv mentálne postihnutých, resp. podľa Štandartných pravidiel na vytváranie rovnakých príležitostí pre osoby so zdravotným postihnutím, vyhlásené OSN pre roky 1983-1992 (Repková 1998). Sú to tieto oblasti s uvedenými právnymi predpismi (Michalíková, Mišová, 2003):

1) Zvyšovanie uvedomenia

-        Ústava SR,

-        Zákon č.211/ 2000 Z.z. o poskytovaní informácií,

2) Liečebná starostlivosť

-        Zákon č.272/1994 Z.z. o ochrane zdravia,

-        Zákon č.277/1994 Z.z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov,

-        Zákon č.98/1995 Z.z. o liečebnom poriadku v znení neskorších predpisov,

-        Zákon č.140/1998 Z.z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach v znení neskorších predpisov,

-        Zákon č.273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení v znení neskorších predpisov,

3) Rehabilitácia

-        Zákon č.195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov,

-        Zákon č.29/1984 Zb. o sústave základných a stredných škôl v znení neskorších predpisov,

-        Zákon č.387/1996 Z.z. o zamestnanosti v znení neskorších predpisov,

-        Zákon č.277/1994 o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov,

-        Zákon č.140/1998 Z.z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach,

4) Podporné služby

-        Zákon č.195/1998 Z.z o sociálnej pomoci,

-        Zákon č. 98/1995 Z.z o liečebnom poriadku,

5) Prístupnosť

-        Vyhláška č.192/1994 Zb. o technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu,

-        Vyhláška k zákonu č.50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov,

-        Zákon č.211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám,

-        Zákon č.149/1995 Z.z. o posunkovej reči nepočujúcich,

6) Vzdelávanie

-        Zákon č.29/1984 Zb. o sústave základných a stredných škôl v znení neskorších predpisov,

-        Vyhláška MŠ SR č.143/1984 Zb. o základnej škole v znení neskorších predpisov,   

-        Zákon NR SR č.279/1993 Z.z. o školských zariadeniach v znení neskorších predpisov,                                                     

-        Vyhláška MŠ SR č.43/1996 Z.z. o podrobnostiach o výchovnom poradenstve a poradenských zariadeniach v znení zákona č.222/1996 Z.z,

-        Zákon SNR č.542/1990 Zb. o štátnej správe a školskej samospráve v znení neskorších predpisov,

-        Zákon č.131/2002 Z.z o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

-        Zákon NR SR č.200/1997 Z.z. o Študentskom pôžičkovom fonde,

-        Zákon NR SR č.368/1997 Z.z. o ďalšom vzdelávaní,

-        Zákon č.143/1992 Zb. o platbe a odmene za pracovnú pohotovosť v rozpočtových a niektorých ďalších organizáciách a orgánoch v znení neskorších predpisov,

-        Vyhláška MŠ SR č.41/1996 Z.z o odbornej a pedagogickej spôsobilosti pedagogických pracovníkov, 

-        Vyhláška MŠ SR č.14/1998 Z.z. o kvalifikačných predpokladoch pedagogických pracovníkov špeciálnych škôl, ako aj pedagogických pracovníkov ostatných škôl,

-        Nariadenie vlády SR č.229/1994 Z.z. v znení nariadenia vlády SR č.23/2000,

7) Zamestnanie

-        Zákon NR SR č.387/1996 Z.z. o zamestnanosti,

8) Udržanie príjmu a sociálne zabezpečenie

-        Zákon č.100/1998 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov,

-        Zákon č.195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov,

-        Zákon č. 193/1994 Z.z. o prídavkoch na deti a o príplatku k prídavkom na deti v znení neskorších predpisov,

-        Zákon č. 125/1998 Z.z. o životnom minime a o ustanovení súm na účely štátnych sociálnych dávok v znení neskorších predpisov,

-        Zákon č.382/1990 Zb. o rodičovskom príspevku v znení neskorších predpisov,

-        Zákon č.273/1994 o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení v znení neskorších predpisov,

-        Zákon č.274/1994 o zriadení Sociálnej poisťovne v znení neskorších predpisov,

9) Rodinný život a integrácia osobnosti

-        Ústava SR č.460/1992 Zb. v znení neskorších zákonov,

-        Občiansky zákonník č.40/1964 Zb.,

-        Zákon č. 94/1963 Zb. o rodine,

-        Zákon č.100/1998 Zb. o sociálnom zabezpečení,

10) Kultúra

-        Vyhláška MŽP SR č.132/1994 Z.z.,

11) Oddychová činnosť a šport

-        Zákon č.288/1997 Z.z. o telesnej kultúre,

-        Zákon č. 55/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov,

12) Náboženstvo

-        Zákon č.460/1992 Zb.,

-        Ústava SR,

-        Ústavný zákon č.23/1993 Zb.,

13) Organizácia osôb so zdravotným postihnutím

-        Zákon č.83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov,

-        Ústava SR,

-        Občiansky zákonník, zákon č.40/1964 Zb.

2.2 Švédska legislatíva

    Švédsko má v platnosti tieto zákony pre zdravotne postihnutých občanov:

1) LSS - “Lagen om stöd och service till vissa funktionshindrade”

-        zákon o podpore a službách pre niektorých funkčne postihnutých.

    Je to zákon č.1993:387, ktorý vstúpil do platnosti 1. januára roku 1994 a nahradil tým zákon z roku 1985 (zákon o starostlivosti o funkčne postihnutých).

    Tento zákon určuje postihy ľudí, pre ktorých je platný (Sisus 2003):

a)    vývojové poruchy, autizmus a stav podobný autizmu,

b)    významné, trvalé funkčné postihnutia týkajúce sa nadania, ktoré vznikli po poškodení mozgu v dospelom veku, spôsobené vonkajším násilím alebo telesnou chorobou,

c)     iné fyzické alebo psychické funkčné postihy, ktoré očividne nesúvisia s normálnym starnutím, a ak je toto postihnutie veľké (významné) a spôsobuje viditeľné ťažkosti v živote a teda vyžaduje podpory a služby.

2) LAS -"Lagen om Personling Asistens omvardnad"

-        zákon osobného asistenta. 

    Nájdeme (www.gov.se) i zákon o odmene osobného asistenta (peňažná odmena):

    LASS - “Lag om assistansrättning”     

-        doslova “zákon o náhrade za osobnú asistenciu”,

    Tento zákon vstúpil do platnosti taktiež 1. januára roku 1994, pod číslom 1993:389.

    Na novootvorenom Švédskom konzuláte v Bratislave, kde sme si overovali naše poznatky z prieskumu, nás informovali ešte o týchto právnych predpisoch týkajúcich sa života mentálne postihnutých:

1)    „Socialtjänstlagen“ - Zákon o sociálnych službách

2)    „Hälso- och sjukvardslagen“ - Zákon o zdravotníctve

3)    „Lagen om avveckling av specialsjukhus och vardhem“ - Zákon o   fungovaní zvláštnych zdravotníckych zariadení a domovoch

2.3. Porovnávanie práv ľudí s mentálnym postihnutím u nás a vo Švédsku

    Ako je uvedené v predchádzajúcich subkapitolách, právne predpisy týkajúce sa ľudí s mentálnym postihnutím sa líšia medzi Slovenskom a Švédskom hlavne v kvantite, teda v množstve. Už v hľadaní slovenskej legislatívy sme mali značné problémy pri definovaní hesla “zákony týkajúce sa mentálne postihnutých, zdravotne postihnutých” vo vyhľadávačoch.

    V našom špeciálno-pedagogickom prieskume vo Švédsku nám personál spontánne, hneď na začiatku rozhovoru, spomínal, že sa držia zákonu LSS. A v určení rovnakého hesla (vo švédčine) vo vyhľadávači na švédskych stránkach (www.sweden.gov.se.) sa hneď zobrazili odkazy pre tento zákon a zákon LAS a LASS. Jasne stanovená, jednoducho a presne formulovaná legislatíva uľahčuje prácu pedagógom, personálu v špeciálno-pedagogických zariadeniach, osobným asistentom, pracovníkom komúny, ombudsmanom (vysvetlenie pozri v nasledujúcej kapitole), a najmä samotným postihnutým a ich rodinným príslušníkom.          

3 VEREJNÝ OCHRANCA PRÁV ĽUDÍ S MENTÁLNYM POSTIHNUTÍM

   Stanovením zákonov na ochranu ľudských práv sa nestanovuje ich dodržiavanie. Preto mnohé krajiny majú tzv. ombudsmanov - verejných ochrancov práv. Do našej diplomovej práce uvádzame túto kapitolu preto, pretože z prieskumu vo Švédsku sa dozvedáme, že zohráva dôležitú úlohu v živote ľudí so zdravotným postihnutím práve v snahe úplnej sociálnej integrácie postihnutých. 

    Nasledujúce informácie v prvých dvoch subkapitolách sme našli na internetovej stránke o ombudsmanovi (http://www.vop.gov.sk).

    “Verejný ochranca práv - ombudsman - je osobnosť, ktorú štát poveril ochranou práv občanov. Nemá donucovaciu moc, stojí mimo štátnu moc a pôsobí silou svojej autority .

    Vo vymedzení postavenia ombudsmanov v rámci ich vecnej a osobnej pôsobnosti v rôznych krajinách, možno charakterizovať ich spoločné, fundamentálne črty:

-        vždy pomáha občanovi v styku so správou,

-        pôsobí na správnosť a korektnosť administratívneho konania,

-        je činný na základe sťažnosti, alebo na základe vlastnej iniciatívy,

-        na plnenie svojich úloh má veľmi rozsiahle práva na informácie. Štátne orgány sú povinné poskytovať mu informácie.

    Činnosťou ombudsmana v rámci týchto základných čŕt v podstate vždy býva:

-        Právna ochrana formou intervencií

-        zabezpečenie práva na slobodu, ako najdôležitejšia úloha,

-        urýchlenie správneho konania.

-        Preventívna právna ochrana

-        zabránenie svojvôle - jednotný výklad práva (medzi úlohy ombudsmana patrí aj odporúčať výklad práva, ktorý on považuje za správny - ombudsman má možnosť pôsobiť na jednotnú prax pri výklade práva a pomáhať tak predchádzať prípadom svojvôle),

-        podnety zákonodarcom (ombudsman môže a má upozorňovať na medzery, nedostatky alebo nejasnosti platných zákonov a navrhovať zmeny).

-        Získanie dôvery

    Ombudsman plní dôležitú úlohu pri zachovávaní dôvery medzi občanmi a správou. Táto úloha zahŕňa:

-        pedagogické pôsobenie ombudsmana,

-        svojou činnosťou pomáha predchádzať vrchnostenskému správaniu sa úradníkov v správe,

-        sprostredkovateľská úloha ombudsmana (neorientuje sa jednostranne proti orgánom používajúcim právo, dôležitú úlohu má ako sprostredkovateľ medzi občanmi a správnymi a súdnymi orgánmi),

-        v prípade konfliktov a problémov vo vnútri správy sa správni úradníci sami môžu obrátiť na ombudsmana a predložiť mu svoj problém.”

3.1 Z histórie vývoja inštitútu verejného ochrancu práv

      Funkciu ombudsmana zriadil švédsky kráľ Karol XII. V roku 1713 poveril ombudsmana dozorom nad správaním sa kráľovských úradníkov. Ustanovil tak dôveryhodnú osobu na preskúmavanie správania sa vyberačov daní, sudcov a ostatných úradníkov, ktorí konali v mene kráľa. Neskôr sa tento úradník stal kancelárom justície. (www.vop.gov.sk)    

    Približne o sto rokov neskôr bol inštitút ombudsmana prvýkrát zakotvený vo švédskej ústave (1809). Vlastne Švédsko je krajina, kde sa prvýkrát v histórii začali objavovať kontúry slova ombudsman. Odvodzuje sa od slova "umbup", pochádzajúceho zo stredovekej švédštiny, znamenajúceho moc alebo autoritu. Švédske slovo "ombud" označuje osobu, ktorá koná v záujme iných.

    Inštitút ombudsmana sa preto od počiatku jeho existencie chápe ako ústavný orgán, vykonávajúci ústavnú kontrolu nad činnosťou exekutívy a ďalších orgánov. Súčasne sa chápe ako aj úrad na ochranu občanov pred právomocou orgánov štátnej správy a samosprávy.

    V slovenskom jazyku nemáme adekvátny slovný výraz na vyjadrenie vecného obsahu pojmu ombudsman. Obdobný problém mali s používaním tohto pojmu aj v iných štátoch sveta, a preto sa tento výraz udomácnil vo všeobecnosti s rôznymi obmenami, ktoré prinášal vývoj.

    Napr. vo Francúzsku sa ombudsman označuje ako “mediareur”, v Portugalsku ako “provedor de justica”, v Španielsku ako “detendor del pueblo”, v Holandsku ako “nationale ombucsman”, v Čechách ako “veřejný ochrance prav”, na Slovensku ako “verejný ochranca práv” a pod. Význam týchto označení možno spoločne charakterizovať ako “parlamentný zmocnenec”.

    Inštitút ombudsmana prenikol do právnych systémov krajín takmer celého sveta. Pozícia ombudsmana sa spoločenským a ústavným vývinom nielen vo Švédsku a v ostatných krajinách, ale aj v iných štátoch sveta, menila a dotvárala. Jeho rozdielne pomenovanie, postavenie a náplň činnosti závisí od špecifického spoločensko-politického vývinu jednotlivých krajín. I preto je náročné pokúšať sa o presný výklad slova "ombudsman" a o výstižné označenie tejto inštitúcie.

    Inštitút ombudsmana je zriadený takmer v 70 štátoch sveta. Majú ho monarchie (Švédsko, Nórsko, Holandsko, Dánsko), republiky (Francúzsko, Fínsko, Rakúsko), štáty anglo-amerického právneho systému (Veľká Británia, USA, Kanada), africké štáty (Ghana, Nigéria), štáty Ázie (Filipíny, Izrael, Pakistan), ale i Austrália. Inštitút ombudsmana sa zriaďuje i v štátoch nastupujúcich cestu k demokracii (Španielsko, Portugalsko, Poľsko, Maďarsko, Litva, Lotyšsko, Rusko, Rumunsko, Slovinsko, Slovensko, Česko, atď.).Inštitúcia ombudsmana teda pôsobí v rozdielnych prostrediach s rozdielnou právnou kultúrou, a tým aj s rozdielnymi prístupmi k tomuto inštitútu. (www.vop.gov.sk)    

3.2 Slovenský “ombudsman”

    Národnou radou Slovenskej republiky bol Doc. JUDr. Pavel Kandráč, CSc. zvolený za historicky prvého slovenského verejného ochrancu práv dňa 19.3.2002. Svojej funkcie sa ujal zložením sľubu do rúk predsedu Národnej rady SR dňa 27.3.2002 v zmysle zákona č. 564/2001 Z.z. o verejnom ochrancovi práv (www.vop.gov.sk).

3.3 Švédsky verejný obhajca práv

   Vo Švédsku sú 3 formy "ombudsmanov" :

-        pre deti,

-        pre zdravotne postihnutých,

-        pre cudzincov.    

    Mužov a ženy nerozlišujú - vo Švédsku je rovnoprávnosť medzi mužom a ženou samozrejmá. Diskriminácia v tomto smere je medzi Švédmi priam “nemožná”.

3.4 Porovnávanie súčasného stavu inštitútu verejného ochrancu práv u nás a vo Švédsku

    Ombudsmanov, čo obhajujú práva, hlas občanov, je vo Švédsku pomerne dosť. Kontakt na nich nájdu ľudia v telefónnom zozname alebo v spoločenských katalógoch. Ľudia v nich majú dôveru, takže nemajú strach podať zahlásenie určitej diskriminácie, vedia, že budú vypočutí a podľa zákona spravodlivo vybavení, obhájení. Zahlásenie smie urobiť aj sused, príbuzný, či iný občan, ktorého sa problém ani priamo netýka. No svedomie Švédov nenechá človeka v núdzi. Pri problémoch pre ombudsmana sa nejedná často len o diskrimináciu, môže ísť aj o neskoré vybavovanie žiadostí (napr. ak čaká postihnutý na pomôcku), nespokojné vybavenie žiadostí (napr. pri integrácii postihnutých detí do škôl) a pod. Obhajca by mal byť objektívny zo strany “postihnutých”, no keď nie je, ľudia si môžu vyhľadať iného a na tohto sa sťažovať, čo sa však, ako sme počuli priamo vo Švédsku, stáva veľmi zriedka.

    Na Slovensku funkcia ombudsmana trvá necelé dva roky. Ľudia zatiaľ nemajú takú dôveru v ombudsmanovi, mnohí o tejto možnosti obhajoby práv nevedia. Problém je teda neinformovanosť nielen o jeho existencii, ale i funkcii a možnostiach, no i súčasná nedostupnosť, pretože na celé Slovensko je len jeden obhajca. Kontakt na neho môže byť s ohľadom na jeho jedinečnosť obtiažny. Ak zlyhá jeho objektívnosť, nestraníckosť, “postihnutí” ľudia často nevedia na koho sa obrátiť. Keďže toto všetko však ešte len začína, veríme, že dospejeme i my k výsledkom dôveryhodného a funkčného obhajcu ľudských práv.

4 SKÚMANIE NIEKTORÝCH ASPEKTOV SOCIÁLNEJ INTEGRÁCIE MENTÁLNE POSTIHNUTÝCH VO ŠVÉDSKU A NA SLOVENSKU

    Na začiatku tvorby našej diplomovej práce sme urobili predbežnú metodologickú prípravu (štúdium literárnych prameňov, zber ústnych informácií), o ktorú sme sa v prieskume opierali. Variabilita metodológie závisela od priebehu písania diplomovej práce, ako aj samotného prieskumu.

    Keďže ďalšie kapitoly našej diplomovej práce pozostávajú zväčša z poznatkov nášho skúmania, uvedieme kapitolu prípravy na náš prieskum. Aspekty nášho skúmania sú: zabezpečenie sociálnej integrácie mentálne postihnutých, bývanie pre ľudí s mentálnym postihnutím, niektoré aktivity pre mentálne postihnutých, cirkevné organizácie pomáhajúce mentálne postihnutým a osobná asistencia.

4.1 Cieľ prieskumu

     Ako formu skúmania sme si zvolili prieskum, nakoľko naše skúmanie nie je hĺbkové, ale len mapujúce, a to prieskum etnografický, pretože sa zaoberáme kultúrou, či spôsobom života určitého národa (Piťová - Piťo 2000).

    Cieľom nášho prieskumu je teda poznať a preniknúť do spôsobu zabezpečovania sociálnej integrácie mentálne postihnutých vo Švédsku.

    Ako uvádza Disman (Komárik 2002) kvalitatívny etnografický výskum je založený na etnometodológických postupoch, ako sú: zúčastnené pozorovanie, neštandardizované rozhovory a analýza osobných dokumentov, čo sme použili i počas nášho prieskumu. Podstatné sú postupy, ale najmä spôsob, ako sa s údajmi pracuje. Stratégia zberu údajov je založená na princípe získavania rovnakej skúsenosti ako majú tí, ktorí sú objektom výskumu. Preto sa veľký dôraz kladie na porozumenie tomu, ako ľudia chápu svoje vlastné postavenie v spoločnosti a zmysel svojho konania (tamtiež).

    Pre etnografický prieskum je charakteristické to (Komárik 2002), že prieskumník nielen zbiera údaje, ale ich aj súbežne vyhodnocuje, formuluje hypotézy, zamieta ich, alebo potvrdzuje v priebehu skúmania terénu.

4.2 Úlohy prieskumu  

    Hlavnou úlohou nášho prieskumu bolo získať čo najviac prieskumného materiálu k prieskumnému problému, aby nám to umožnilo preniknúť do problematiky, získať nové poznatky na použitie v našej diplomovej práci. Z toho, aby sme ju splnili, nám vyplynuli prieskumné úlohy:

-        zbierať predbežné informácie o vybraných aspektoch prieskumu,

-        lingvisticky poznávať švédske pojmy týkajúce sa našej témy,

-        príprava otázok spojených s obsahom rozhovorov ako stratégiu prieskumných metód, držiac sa témy našej práce,

-        príprava techník na zaznamenávanie získaných údajov,

-        zabezpečenie dorozumenia sa – tlmočenie, preklad,

-        byť objektívnym pozorovateľom.

    Po splnení týchto úloh a získaní materiálu z prieskumu vo Švédsku sa nám ukazuje k dokončeniu diplomovej práce splniť ešte ďalšie úlohy:

-        výber poznatkov týkajúcich sa našej témy a ich ukladanie do písanej a odbornej podoby,

-        dopĺňanie a overovanie údajov návštevou švédskeho veľvyslanectva v Bratislave,

-        zabezpečiť preklad potrebných informácií zo získaných literárnych prameňov napr. na švédskej katedre Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave,

-        hľadanie podobných, porovnateľných vybraných aspektov sociálnej integrácie mentálne postihnutých na Slovensku,

-        získané poznatky a údaje o vybraných aspektoch prieskumu vo Švédsku a na Slovensku konfrontovať a to pomocou literatúry a konzultantov.

4.3 Metódy prieskumu

    Výskumné metódy použité v diplomovej práci:

a)    literárna metóda

b)    analýza dokumentov

c)     pozorovanie

d)    interview

e)    metóda komparácie

    a) Literárna metóda je metóda hľadania teórie. Hľadanie teórie, ako vysvetľuje Komárik (Komárik 2002) má za cieľ pochopiť, aký je štandardný výklad javu, ktorý chceme skúmať. Prvým krokom je štúdium článkov. Čítanie je pre vlastné obohatenie a získanie odborného rozhľadu.

    Túto metódu sme využili pri štúdiu prameňov, v etape formulovania problému, pri príprave a vypracovaní teoretickej časti práce. Považujeme za veľmi dôležité štúdium prameňov skôr, než sa pustíme do samotného prieskumu. Pracovali sme najmä s interternetovými prameňmi, a samozrejme popri nich so slovníkmi, či už prekladovými alebo výkladovými a frazeologickými, ako aj s pedagogickou a psychologickou odbornou literatúrou, pre nás tak nevyhnutnou. Za prínos pri príprave na diplomovú prácu nepochybne vďačíme knihám metodologickým. Oboznámili sme sa tu so základnými pravidlami práce s literatúrou, ako využívať metódy a ako vlastne správne postupovať pri diplomovej práci.

    b) Analýzu dokumentov sme nevyhnutne využili v tematickej náplni našej diplomovej práci, ktorá si to vyžadovala. Analýza verbálnych či literárnych textov bola jedným z postupov našej diplomovej práce. Použili sme nekvantitatívnu formu, čo spočíva v najrôznejších spôsoboch rozboru - od jednoduchých rozborov textu po hlboké interpretácie a vysvetlenia (Gavora 1999). V našej práci sme túto metódu využili pri štúdiu:

-        legislatívnych materiálov, nariadení a vyhlášok,

-        záznamov o činnostiach, záznamov z pozorovaní,

-        časopiseckých správ, ktoré sa týkali témy našej diplomovej práce

-        schém, programov denných aktivít mentálne postihnutých

-        charakteristík zamestnancov, klientov a personálu (ústnych i písomných),

-        zážitkového denníku.  

    c) V našom prieskume používame neštruktúrované pozorovanie - t.j. “nepoužívajú sa dopredu stanovené pozorovacie systémy, škály alebo iné presné nástroje.” (Gavora 1999, s.167). Pri výbere osôb sme použili kumulatívny výber. Ako uvádza Gavora (tamtiež) skúmateľ začína s jedným človekom alebo s malou skupinou, a potom postupne rozširuje okruh osôb.

    Vstup do terénu nášho pozorovania nám umožnil “gatekeeper” - osobný asistent telesne postihnutých vo Švédsku - Ivan Björn, ktorý pochopil potrebu a cieľ prieskumu. Naším sponzorom bola        PhDr.Renáta Zörklorová, ktorá nám dala na neho kontaktnú emailovú adresu. 

    Priamo v teréne sa naším druhým “vrátnikom” stala bývalá pani učiteľka Marcela Schatzl, ktorá nás aj sprevádzala prieskumnými miestami.

    Pozorovanie sa uskutočňovalo počas prieskumu prakticky neustále. Spolu s rozhovorom bola táto metóda naším hlavným prostriedkom k poznaniu objektov nášho prieskumu. Výsledkom nášho zúčastneného pozorovania sú záznamy z prieskumu – odborné poznatky i subjektívne zážitky.

    d) V práci používame metódu interview, ktoré je etnografické, tzn. že cieľom je zistiť, ako osoby interpretujú svet okolo seba, aké významy pripisujú určeným javom. Otázky sa vynárali podľa odvíjania témy, použité interview je teda neštruktúrované (Gavora 1999).

    e) Dôležitou metódou v našej diplomovej práci je metóda komparácie. Využili sme postup konštantnej komparácie, ktorá “nestanovuje hypotézu na začiatku, ale zberom údajov, triedením, hľadaním spoločných a rozdielnych prvkov, stanoví kategórie, pomocou ktorých potom budujeme hypotézu a teóriu” (Gavora 1999, s.160).

    Z hľadiska lokalizácie skúmaných údajov ide v našej diplomovej práci o komparáciu v medzinárodnom rozsahu. Podľa Vašeka (Vašek 1994) patrí porovnávacia špeciálna pedagogika zatiaľ u nás medzi málo rozpracované vedné disciplíny. Ako ďalej uvádza komparácia porovnávacej špeciálnej pedagogiky sa môže realizovať buď synchrónne - časovo súbežne, t.j. k určitému vymedzenému časovému termínu (teda ako v našej práci), alebo chronologicky – v časovom slede, ako za sebou nasledujú 

    Kľúčom našej práce je porovnávanie, teda pri prieskume sme mali na zreteli hľadiská porovnávacej pedagogiky, ktoré definuje Průcha (1999, s.28): ”porovnávacia pedagogika študuje výchovno - vzdelávacie sústavy ako konkrétne historicky určené modely výchovy a vzdelávania v určitej spoločnosti a vzájomne ich porovnáva vcelku i jednotlivých dielčích ukazovateľoch”. Ďalej uvádza (tamtiež), že “tieto výchovno - vzdelávacie sústavy poznáva a interpretuje s prihliadnutím k základným podmienkam ekonomickým, sociálno - politickým, ideologickým i kultúrnym aj so zreteľom k doterajším tradíciám”.

    V knihe (Průcha 1999) nachádzame definíciu, že dáta z jednej alebo viacerých krajín, či regiónov porovnávacia pedagogika používa:

-        k popisovaniu vzdelávacích systémov, ich fungovania a produktov,

-        k pomoci pre rozvoj vzdelávacích inštitúcií a vzdelávacej praxe,

-        k objasňovaniu vzťahov medzi vzdelávaním a spoločnosťou,

-        k formulovaniu trendov vývoja vzdelávania, platných všeobecne pre viacero krajín.

4.4. Techniky zaznamenávania prieskumu 

    V prieskume sme použili techniky zaznamenávania informácií, čo nám umožní spätný návrat k týmto údajom, a to pre lepšie pochopenie problému, ako aj pre kvalitnejšie spracovanie údajov.       

    Použili sme terénne záznamy písané, ktoré sme spracovali ako odborné poznatky (zaznamenané v teoreticko - komparatívnych kapitolách našej diplomovej práce) a tiež ako subjektívne skúsenosti (zaznamenané v subkapitole 5.4 Správa zo študijného pobytu vo Švédsku”).

    Ďalej sme použili magnetofónové záznamy, keď sme rozhovory nahrávali na diktafónovú pásku.

    Nemenej dôležité boli pre nás záznamy na fotoaparát, ktoré sme použili vo fotodokumentácii (Príloha číslo 1).   

5 VÝSLEDKY PRIESKUMU VYBRANÝCH ASPEKTOV SOCIÁLNEJ INTEGRÁCIE MENTÁLNE POSTIHNUTÝCH VO ŠVÉDSKU A ICH POROVNÁVANIE S VYBRANÝMI ASPEKTMI SOCIÁLNEJ INTEGRÁCIE MENTÁLNE POSTIHNUTÝCH NA SLOVENSKU

    „Vychádzajúc z dokumentu Charty základných práv Európskej únie, kde sa v kapitole III. – Rovnosť v článku 26 – Integrácia zdravotne postihnutých ľudí píše: „Únia uznáva a rešpektuje právo ľudí so zdravotným postihnutím na ochranu voči diskriminácii a na plné a spravodlivé uplatňovanie ich práv na nezávislý život, ako aj na integráciu do života, aby mohli pracovať a plnohodnotne sa zúčastňovať na živote spoločnosti“ s potešením môžem konštatovať, že vláda Slovenskej republiky sa vydala cestou uplatňovania týchto princípov, ktoré zakotvila vo svojom programovom vyhlásení.“ (Michalíková, Mišová 2003, s.10)

    V tejto kapitole uvedieme poznatky o vybraných aspektov prieskumu, ktorými sú: zabezpečenie sociálnej integrácie mentálne postihnutých, bývanie pre ľudí s mentálnym postihnutím, niektoré aktivity pre mentálne postihnutých, cirkevné organizácie pomáhajúce mentálne postihnutým a osobná asistencia. V kapitole uvádzame i konfrontáciu týchto aspektov medzi krajinami, v ktorých sme prieskum robili - Švédskom a Slovenskom.

5.1 Zabezpečenie sociálnej integrácie ľudí s mentálnym postihnutím vo Švédsku a na Slovensku

    Podľa zákonov o právach mentálne postihnutých zabezpečuje štát integráciu týchto ľudí do spoločnosti v rámci sociálnej starostlivosti o týchto ľudí. Zaraďovaním do škôl, do zamestnania, hľadaním možností ich uplatnenia.

    V tejto subkapitole uvedieme alternatívy sociálnej integrácie, ktorá je zabezpečovaná pre mentálne postihnutých vo Švédsku a na Slovensku ako výsledky nášho etnografického skúmania z nových sociálnych a špeciálno-pedagogických kultúr.

5.1.1 Zabezpečovanie sociálnej integrácie mentálne postihnutých vo Švédsku.

    Aby sme správne pochopili systém starostlivosti o postihnutých vo

Švédsku, musíme poznať územné rozdelenie krajiny.

        Švédsko je rozdelené do 24 län (krajov) a ďalej do 286 kommuner (komún). Kraje sú samostatné politicko - ekonomické spravovacie jednotky, pod ktoré podliehajú komúny. Kraj však centrálne s komúnami spravuje napríklad školstvo, zdravotníctvo a z časti aj dopravné prostriedky. ”Stockholms län” (Štokholmský kraj), ktorý sme navštívili, pozostáva tiež z viacerých komún ako napríklad Huddinge, Sundbyberg a Järfälla. Švédsko je tiež rozdelené do 25 tzv. “landskap” (ako “župy”), ktoré nemajú žiadny ekonomicko - hospodársky význam. Je to zoskupenie oblastí Švédska, pozostatok z 15. storočia, rozdelené podľa nárečí a kultúrneho rázu. Niekedy kraje a župy majú tie isté hranice a niekedy sa prelínajú. Zákonodarná moc je v rukách "jednokomorného" ríšskeho snemu, ktorý pozostáva z 349 delegátov, ktorí sú volení každý tretí rok. V ríšskom sneme je zastúpených 7 politických strán. (Schatzl, A.,K. 2004)

    Organizácia komúny

    (Tabuľka “Järfälla kommuns intranät”, Príloha č.2)

    Na čele komúny sú politici, niečo ako politická snemovňa. V tomto období sú to Sociálni demokrati a Strana zelených. Tejto politickej snemovni nepodliehajú 3 skupiny zamestnancov komúny:

1)    revízori - (ktorí kontrolujú prácu politikov)

2)    komisia pre prípravu do volieb

3)    ľudia chrániaci záujmy neplnoletých a zbavených právomoci

    Pod politickú snemovňu patria:

1)    Rada komúny - riadiaca päť odvetví - “nämdt” (výbor, komisia) - nižšie uvedené čísla 2 až 6. Tejto rade podlieha i oblasť techniky a dodávateľstva. Každý “výbor” má svojho riaditeľa a kanceláriu komisie:

2)    Výbor pre deti a mládež zahrňuje i oblasť predškolských zariadení

3)    Výbor pre kultúru, voľný čas a vzdelávanie (pre gymnáziá - stredné školy, kultúru a voľný čas)

4)    Sociálny výbor, ktorý má dve odvetvia:

-        ošetrenie a opatera

-        individuálna a rodinná opatera

    tento úsek komúny je “neproduktívny” - stará sa o chorých, starých a postihnutých ľudí

5)    Výbor, komisia pre povolenie na stavbu a projekty stavieb, ktorý má spoločnú kanceláriu a riaditeľstvo s ďalším výborom:

6)    Výbor, komisia pre prostredie, zdravie a ich ochranu.   

    V oblasti sociálneho úseku pracuje komúna pre postihnutých v týchto smeroch :

-        majú svojich špecializovane vyškolených pracovníkov, ktorí kontrolujú dodržiavanie zákonov, resp. práv postihnutých,

-        určujú počet a náplň práce osobných asistentov a financujú ich do 20 hodín

-        majú "pracovného terapeuta", ktorý má široké vedomosti, radí, čo potrebuje postihnutý k bývaniu alebo k práci - objednajú to, urobia alebo kúpia

-        poskytujú pomôcky k pohybu (vozíky) - špecialista vyberá s postihnutým pomôcku "šitú" na mieru, zaisťujú ich funkčnosť (musia vydržať minimálne 5 rokov), pomôcky sú ako požičané (zadarmo) - do doby, kedy ich postihnutý potrebuje

-        zabezpečujú vlastne “životný beh” postihnutého : zaradenie do školy, zamestnania, bývanie. Na základe jeho požiadaviek rozhoduje o forme pomoci. Ak postihnutý nie je spokojný s rozhodnutím komúny, smie sa odvolať. Ak to komúna znovu odmietne (keď spoločnosť musí vynaložiť naviac na niekoho finančné náklady), ide to cez "nämdt" - to je komisia piatich ľudí (jej zloženie je neznáme), ktorí všetko objektívne zvažujú a rozhodnú. Patrí pod komúnu.

    Okrem komúny sa o mentálne, ako aj ostatných postihnutých zaujíma široká verejnosť, súkromné firmy, ktoré ich zamestnávajú, študenti a učitelia bežných škôl, ľudia s profesií umenia a pod. Švédska cirkev realizuje mnoho projektov, v ktorých je zaradená najmä sociálna integrácia v zamestnaní postihnutých, niekoľko kultúrnych i náboženských programov.

5.1.2 Zabezpečovanie sociálnej integrácie ľudí s mentálnym postihnutím na Slovensku

    Ako píše Vašek (1996) sústava inštitúcií sociálnej starostlivosti poskytuje postihnutým jedincom starostlivosť v oblasti právnej, ekonomickej a morálnej podpory. Tým zabezpečuje i istý druh sociálnej integrácie. Realizuje sa to (tamtiež) prostredníctvom oddelení sociálnych vecí okresných, obvodných a miestnych úradov, ktoré zabezpečujú pre postihnutých:

1)    peňažné dávky sociálnej starostlivosti

2)    sociálno-právnu ochranu

3)    zľavy pre občanov ťažko postihnutých na zdraví

4)    ústavnú sociálnu starostlivosť pre deti a mládež.

    Okrem toho sociálnu integráciu postihnutých presadzujú rôzne nadácie (Nadácia Petra Dvorského - Harmony), záujmové organizácie (ZMPM - Združenie na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím v SR)), cirkevné organizácie (Samaritán, Jezuitskí dobrovoľníci), iné - bežné školské zariadenia (Pedagogická fakulta UK v Bratislave) a pod.

    Vašek (1994) ďalej uvádza, že ich činnosť zahŕňa:

-        právnu a morálnu ochranu postihnutých

-        uspokojovanie ich potrieb (napr. rekreačných a kultúrnych)

-        ďalšie vzdelávanie

-        poradenská činnosť

-        sociálna rehabilitácia

-        pomoc pri obstarávaní kompenzačných pomôcok

-        redakcia a edícia časopisov, publikácie určené postihnutým a narušeným

-        rehabilitácia

-        kluby, školiace krúžky

-        administratívno-organizačná činnosť

-        chránené pracoviská.

5.2 Vybrané aspekty sociálnej integrácie mentálne postihnutých vo Švédsku

    Švédsko podľa zákonov uvedených v 2.kapitole o právach mentálne postihnutých riadi celý systém starostlivosti o postihnutých.

    Sociálnou integráciou ľudí s mentálnym postihnutím sa myslí zaradenie do spoločnosti od narodenia po celý život tohto jedinca.

    V tejto subkapitole uvedieme druhy sociálnej integrácie mentálne postihnutých, do ktorých sme nahliadli v komúne Järfälla.

5.2.1 Sociálna integrácia mentálne postihnutých v komúne “Järfälla”

    V tejto komúne, ako sme už uviedli sme robili prieskum starostlivosti o postihnutých podľa švédskeho systému. Táto komúna patrí spolu s ďalšími 4 komúnami pod krajské mesto Štokholm.

    Všeobecné poznatky o komúne Järfälla

    Toto územie zaberá rozlohu 6350 ha, z toho je 945 ha voda a 5405 zem. Je to podlhovasté územie na severozápade Štokholmského kraja, ktoré je dlhé 15 km. Z toho 15% tvorí voda a 38% zeleň, čo znamená, že obyvatelia, ktorých v roku 2002 bolo 61 290 (z toho 12 188 cudzincov) , si stále chráni bohatstvo prírody, na čo sa kladie dôraz, zvlášť aj vedenie komúny. Vo svojich štatistických údajoch totiž uvádzajú aj čísla zberu odpadového materiálu, papiera, skla a tiež údaje o recyklácii tohto odpadu. V komúne je 64% pracujúcich občanov. (www.jarfalla.se)

    Zemepisne sa komúna rozdeľuje na štyri časti: Kallhäll /Stäket, Jakobsberg, Viksjö a Barkarby / Skälby. (tamtiež)

    Túto ako aj nasledujúcu štatistiku uvádzame z roku 2002. Zvolili sme si školské zariadenia ako obraz o školskom systéme komúny.

    Zapísaných detí bolo v predškolských zariadeniach (pre 1-5. ročné deti) 1903 detí, v povinnej predškolskej triede (pre 5-6. ročné deti) 687 detí. V centrách voľného času, ktoré sú vo Švédsku známe ako “Dvory voľného času” pre rôzny vek, bolo zapísaných 3618 detí vo veku 6-9. rokov. “Zariadenia” tzv. “Druhá mama” mali 288 detí. Je to dom istej rodiny, kde sa istá pani stará spolu so svojimi deťmi i o iné deti, vo veku 1- 9. rokov, pričom to nemusí byť len vo švédskom jazyku, ale i napr. v nemeckom. Takéto cudzojazyčné zariadenia nazývajú “zvláštne”, či “špeciálne” škôlky a mali zapísaných 658 detí.

   Základných škôl je v komúne 23 a jedna medzinárodná - anglická škola. Ďalej sa tu nachádza 9 stredných škôl - “gymnázií” - s rôznym zameraním. Kurzy hudby a tanca ponúka pre všetkých jedna “Kultúrna škola”. (tamtiež)

    Keďže nás zaujíma oblasť starostlivosti o postihnutých, uvádzame štatistiku z rokov 1999 -2002 : (tamtiež)

Starostlivosť o postihnutých:

Počet osôb v roku                                     1999     2000   2001    2002   

doma                                                          211       274     292      323

ubytovanie so zvláštnou starostlivosťou     156        167    180      168

krátkodobý pobyt/krátkodobý dohľad         102         109    111      118

denná aktivita                                             199        125     134      139      

    Sociálny úsek komúny:

    Rozhovor so "sekretárkou postihnutých" Järfälla komúny - Kaijou Karttunen, 4. marec, 2004.

    "Handikappsekreterare" - sekretár postihnutých - pracuje v komúne na čele sociálneho výboru, úseku pre postihnutých a starých spolu s ďalšími sekretármi pre postihnutých (v tejto komúne - Järfälla - je to spolu 9 pracovníkov) a rozhodujú a plánujú osobnú pomoc, osobnú asistenciu pre konkrétnych postihnutých (Schatzl, M. 2004).

- Aká je úloha komúny v starostlivosti o postihnutých? 

- Komúna je v tejto oblasti miestom, ktoré postihnutým jedincom zabezpečuje akúkoľvek pomoc. Sústreďuje sa tu všetko, čo postihnutý k životu potrebuje a ak nie, vieme mu poradiť, kde túto pomoc nájde, ako ju získa a zaujímame sa aj o to, aby túto pomoc naozaj dostal.

    Tento fenomén decentralizovanej pomoci postihnutým je vo Švédsku "nový". Začal sa v 70-tych rokoch, ale veľmi rýchlo sa ujal, takže dnes už vo Švédsku nemáme inštitúcie pre postihnutých. Buď zostane dieťa v rodine alebo sa mu ponúka skupinové bývanie (v dospelosti).

    - Vie komúna o všetkých postihnutých alebo nie, teda nemá presný prehľad koľko ich v komúne je, pretože nie sú napr. aktívni príbuzní?                   

    - Komúna nie je samostatne iniciatívna v pomoci postihnutým. Musí k nám prísť rodič, či iný príbuzní postihnutého dieťaťa, alebo sám postihnutý. Komúna postihnutých nevyhľadáva. Oni však vedia, že sa na nás môžu spoľahnúť, a teda prichádzajú.

    Ja sa starám o 90 postihnutých, o ďalších presne neviem, ale so spolupracovníkmi často diskutujeme o niektorých prípadoch. Mám na starosti aj chorých a starých, ktorí potrebujú takúto individuálnu pomoc v domácnostiach, pretože vo Švédsku neexistujú domovy dôchodcov. 

    - Kto pokrýva finančné náklady na starostlivosť o postihnutých?  

    - Komúna, teda toto oddelenie sociálneho výboru, ktoré je v komúne to "neproduktívne", dostáva od štátu ročný rozpočet s financiami, ktorý musíme dokladovať. Ak presiahneme túto čiastku, znovu musíme predkladať dôvod. Napríklad keď sa stala nehoda, čím sa ďalší človek stal postihnutým.

    Za každých sto korún, čo platia zamestnanci komúny dane (čo je 30 % z platu), ide 8,60 pre postihnutých. Týchto 8,60 sa bude musieť asi zvýšiť, pretože ročný rozpočet stúpa. Zistilo sa, že mnohé deti vo Švédsku majú dyslexiu (zisťujú z akých príčin), potrebujú našu pomoc (s integráciou do škôl, niektorí i osobných asistentov), takže presahujeme ten určený ročný rozpočet. Dnes totiž tieto deti už nedávame do jednej triedy, školy, ale všetky sa integrujú do normálnych škôl. Učitelia si tak rozširujú vedomosti o týchto postihnutiach na vzdelávacích kurzoch doplňujúcich vzdelanie (nie je nutné kvôli tomu chodiť znovu na nejakú školu).

    Konkrétne Aspergerov syndróm -inteligentní autisti - keď bola ekonomická situácia lepšia, mohli sa títo začleniť do bežných zamestnaní. Avšak dnes, keď i pracovné tempo je veľmi vysoké, ich choroba im zabraňuje vyrovnať sa zdravým jedincom, zamestnávatelia nemajú možnosti a čas ich zamestnať, tzn., vypadávajú zo života práce, zostávajú v komúne.

    Komúna má kontrakt aj s istou spoločnosťou "Samhause" - "Spoločenský podnik", kde sa títo ľudia združujú. Snažíme sa nejako podľa možností zamestnať všetkých (keď vydržia napr. hodinu robiť tú istú činnosť, využijeme toho a dáme im umývať dlážku v priestoroch komúny atď.).

    Ľudia s postihnutím dostávajú penziu. Niektoré firmy im platia za určité denné aktivity 5 Švédskych korún na hodinu, za čo si títo postihnutí platia napr. nájom v kolektívnom bývaní alebo jedlo. Výška nájmu však samozrejme nie je taká ako u zdravých jedincov.

    - O akých druhoch postihnutých sa komúna stará?          

    - Komúna rozdeľuje postihnutých na 3 skupiny:

1)    "krets person" - okruh osôb - mentálne postihnutí od narodenia do 16. roku života.

2)    okruh osôb - mentálne postihnutí po dovŕšení 16.roku života

3)    okruh osôb - iba fyzicky postihnutí (telesne, zmyslovo), ale mentálne zdraví.

    Pre všetky skupiny platí zákon LSS. Nie je však ľahké spadať pod neho, človek musí dostať postih pred 65.rokom (po tomto roku života sú muž aj žena dôchodcovia) a spĺňať kritériá :

a)    rozsahu,

b)    dlhotrvácnosti, 

c)     "životne dôležitých ťažkostí".

    V tretej skupine sú prípady ľudí, ktorí svojim postihnutím spadajú aj pod zákon LAS ("Lagen om Personling Asistens omvardnad" - zákon osobného asistenta). 

    Po mnohých diskusiách sa rozhodujeme zákon LSS pozmeniť, pretože štát vyjde veľmi draho - ťažko postihnutý má právo na viac osobných asistentov (tých platí štát), sú neproduktívni, takže sa nám to nevracia a menšia je potom šanca pre ľahšie postihnutého dostať osobného asistenta, a pritom by mohol byť tento ľahšie postihnutý pre štát nejako produktívny.

    Každopádne pri rozhodovaní prideľovania osobného asistenta uprednostňujeme mladých postihnutých, ktorých môžeme integrovať do spoločnosti (v rámci ich dennej aktivity, v zamestnaní, atď.).

    - Ako sa teda konkrétne komúna stará o postihnutých?

    - Komúna zabezpečuje pomoc postihnutému v tom, čo v svojom čase potrebuje. Komúna má podpísané kontrakty s firmami, ktoré zabezpečujú osobnú asistenciu. V tejto komúne (Järfälle) je to 5 privátnych firiem. Komúna ponúka požiadavky postihnutého na osobného asistenta a ak žiadna firma nezoberie tohto postihnutého (pretože postihnutý nie je spokojný s ich osobnou asistenciou alebo naopak firma vidí, že tento postihnutý má vysoké nároky na svoj "normálny" život), komúna je povinná zobrať ho k sebe (zo zákona pre nich vyplýva zodpovednosť za postihnutých) a túto pomoc mu poskytnúť. Sme kontrolovaní krajským úradom. Zatiaľ však s týmto nemáme žiadne problémy.

    Práve my, ako "sekretári postihnutých", plánujeme prácu osobných asistentov, dávame pokyny, určujeme počet hodín práce osobných asistentov, ktorých ale na starosti majú ľudia "pod nami" - vedúci osobných asistentov. V pláne práce osobných asistentov je od komúny životný základ - zabezpečiť jedenie, pitie, umývanie, vyprázdňovanie) a ďalšie potreby, určené postihnutým cez špecialistu komúny, ktorý to kontroluje, aby tento zákon nebol zneužitý (pretože to komúna platí).

    Určité služby samozrejme nie sú zadarmo. Napr. denné aktivity sú zadarmo, ale obed si musia zaplatiť.

    - Aké vzdelanie majú tí, čo pracujú s postihnutými, ako napr. Vy a aké osobní asistenti?

    - Teraz sa to trochu zmenilo. Na vysokej škole sa študuje sociálne zameranie na starších funkčne postihnutých a mladších funkčne postihnutých 3 a pol roka. Keď študent končí VŠ, môže si voliť diplomovú prácu so zameraním na starších postihnutých alebo mladších. Diplomová práca študentov vo Švédsku býva väčšinou potom zverejňovaná v konkrétnych oblastiach a verejnosť môže o nich diskutovať.

    No osobní asistenti nie sú odborne vzdelaní, musia však mať zdravotný základ a potom vedieť, čo konkrétne potrebujú ku konkrétnemu postihnutému (pozri subkapitolu o osobnej asistencii). Zamestnanci v rôznych "denných aktivitách" majú vzdelanie "gymnaziálne" alebo zdravotné. Ide však najmä o ich záujem pracovať s postihnutými.

    - V akom je to pomere - máte viac osobných asistentov alebo viac požiadaviek na osobnú asistenciu?

    - Osobný asistent je druhé ja postihnutého. Musí byť v podstate na nule - teda meniť sa ako "chameleón" podľa požiadaviek postihnutého - to je práve v zákone LSS, ktorý je týmto trochu negatívom pre osobného asistenta. A takýchto ľudí je ťažké nájsť.

    Napriek tomu osobných asistentov nie je nedostatok, pretože veľa ľudí toto zamestnanie berie ako "prechodné", keď si hľadá nové. Pretože táto solidárna pomoc je v ľuďoch. Avšak vedia, že byt postihnutého nie je ich pracoviskom, ale bytom postihnutého, tak sa musia aj prispôsobovať, zatiaľ čo čakajú na lepšie zamestnanie.

    Tento pomer však záleží od konjunktúry zamestnanosti. Teraz má Švédsko nízku konjunktúru, je veľa nezamestnaných, takže na jedného postihnutého sa hlásia desiatky osobných asistentov. Je to však 50 na 50 v pomere tých, ktorí to naozaj chcú robiť, a tých, ktorí sú tí "prechodní".

    Ľahšie mentálne postihnutí majú osobných asistentov nie na zabezpečenie hygieny, atď. , pretože to zvládnu (v detstve ich to učíme), ale pomáhajú im napr. dostať sa k lekárovi, pri nákupe, platiť nájomné, majú kontakt so sociálnymi službami, pomáhajú im riešiť konflikty napr. v rodine, susedstve. Sú ich "rozumom", zatiaľ čo u iných postihnutých sú ich "rukami a nohami".

    - Sú v komúne zamestnaní aj nejakí "poradcovia" pre postihnutých a ich rodiny alebo pre osobných asistentov?

    - Osobný asistenti majú "šéfa" - vedúceho, ktorí im dáva rady, pretože ich vlastne zamestnáva. Ja ako “sekretár postihnutých” mám zodpovedajúce vzdelanie, keďže rozhodujem a plánujem pomoc postihnutím, ktorí za mnou prídu. Teda ja by som podľa problémov postihnutého mala vedieť ako mu pomôcť, vyriešiť problém. Tieto pokyny delegujem oddeleniu pre osobných asistentov. 

    - Ak sa postihnutý sťahuje na iné miesto, teda už nepatrí do ich komúny, stráca komúna za nich zodpovednosť?               

    - Áno, preberá to tá komúna, do ktorej sa sťahujú s tým, že si medzi sebou v komúnach posielajú podklady postihnutého.

    Ak chce napr. postihnutý bývať niekde na samote (na severe krajiny, atď.), komúna kúpi taký dom pre neho, pokiaľ komúna, do ktorej bude patriť nemá možnosti pokryť všetky náklady požiadaviek postihnutého. A samozrejme zaistia im potrebnú pomoc, službu. Postihnutí majú špeciálne hodinky, cez ktoré tlačidlom privolajú pomoc. Príde najbližšia "konzola", ktorá má maximálnu hranicu príchodu do 30 minút.

    Väčšinou však postihnutí zostávajú v rodinách, kde dostávajú "sociálnu" finančnú pomoc.

    Ak však rodič nevládze, sú tu tzv. "odbremeňujúce domovy", kde sa o postihnutých na čas postarajú. Ak napr. chcú ísť na nejakú dovolenku, náročnú pre postihnutého, a pod.

    - A ako je to s mladšími postihnutými ? S deťmi?

    - Čo sa týka vyučovania, všetky deti (zdravé i postihnuté) majú povinnú 9. ročnú školskú dochádzku. Ak je to akokoľvek možné, snažíme sa o integráciu. Ťažko postihnutý navštevujú tzv. "praktickú školu", kde sa vedie k osvojeniu si uspokojenia základných biologických potrieb - jesť, piť, vyprázdňovať sa alebo mať akú - takú kontrolu nad tým. Učíme deti v čo najväčšej miere k samostatnosti a vedieme ich k pocitu rovnocennosti a spolupatričnosti.

    Z vlastnej skúsenosti, keď som bola odkázaná na zdravotnícku pomoc, ktorá prichádzala do môjho bytu, nadobudla som presvedčenie, že funkčne postihnutý sa snaží robiť maximum čo vládze. Tak aj dieťa, ktoré sa narodí postihnuté, vedie sa v škole k tomu, aby robilo maximum čo vládze. Je to mentalita každého človeka.

    V inom oddelení komúny, než v ktorom pracujem ja, zabezpečujú starostlivosť o deti s postihnutím. Komúna môže dať podľa potreby istú finančnú pomoc, prípadne zabezpečiť, ak je to potreba rehabilitáciu. Tieto rehabilitačné ako i špeciálno-pedagogické služby, poskytuje „Habiliteringscentral“ – rehabilitačné centrum pre postihnutých.

    - Ďakujem za rozhovor a prajem veľa úspechov v práci !

5.2.2 Organizácia “Orkidén” - Orchidea, a.s.

    Rozhovor so “šéfkou pre spoločnosť Orkidén” - Maria Bertilsson, 1. marec, 2004.

    - Sme privátna organizácia, od ktorej komúna kupuje služby pre mentálne postihnutého. Zaujímame sa o požiadavky postihnutého a podľa toho si vyberáme. V tejto komúne fungujeme 10 rokov. Patríme pod spoločnosť "Carema". Vo Švédsku má táto organizácia asi 100 jednotiek zabezpečujúcich služby pre postihnutých. Sú to rôzne aktivity, zamestnania a bývanie v samostatných bytoch - tzv. “kolektívne bývanie”. V tejto komúne máme 15 bytových jednotiek pre postihnutých. Našou úlohou je aj zaobstaranie pedagogického personálu (so zodpovedajúcim vzdelaním, prípadne s možnosťou ďalšieho vzdelávania). Cieľom personálu totiž nie je robiť veci za postihnutých, teda slúžiť im, ale dosiahnuť sebestačnosti samotného postihnutého. Pozorujú, radia, zaznamenávajú ich činnosti, potreby, robia denné plány, diáre (kontakty, návštevy lekára, príp. rodín atď.) i zážitkové denníky, učia postihnutých hospodáriť, pomáhajú im s administratívou , platením účtov, a pod.

    Aby každodenná pomoc bola kontrolovaná, každý pacient má osobnú schému s bežnými pokynmi na každý deň. Tento denný plán si postihnutý robí sám (ako je to v jeho možnostiach), s korekciou zodpovednej osoby (môže to byť osobný asistent, rodinný príslušník, či personál Orchidey).

    Nedávno sme zaviedli pre personál raz do roka anketu spätnej väzby ich práce “Revízia kvality” (Príloha č.3). Podľa toho robíme tu, v centrálnej kancelárii grafy, vyhodnotenia a projekty na zlepšenia. Personál si túto “novú” anketu veľmi pochvaľuje. Okrem toho robíme jeden krát do roka revíziu, či v jednotkách plnia služby, úlohy, ktoré od nás komúna kúpila. Samozrejme máme kontakt s personálom, takže oni slobodne môžu predniesť svoje požiadavky, návrhy.

    Snažíme sa, aby sa personál i postihnutí cítili príjemne, zdôrazňujeme teda atmosféru dôvery. Ak sú konflikty, riešime ich vždy primeranou formou, každopádne pre postihnutého neexistuje “vyhadzov” z aktivít, či bývania.

    Kolektívne bývanie

    Navštívili sme bytovú jednotku skupinového bývania pre mentálne postihnutých, ktorá patrí pod organizáciu „Orkidén“ (zabezpečuje zamestnancov) . Sprevádzala nás jedna zo zamestnancov tohto bývania - Gill Björk.

    Bytová jednotka sa nachádza v bežnej bytovke, kde sú tieto bytové jednotky pre postihnutých dve. Byty pre postihnutých hľadá komúna. Orchidea rieši ich bezbariérovosť, tj. žiadne prahy, široké výťahy, chodby i dvere a terasy, priestranné toalety a i. Zariaďuje ich interiér, avšak samotné byty postihnutých sa zariaďujú podľa želaní a požiadaviek postihnutého. Sú to súkromné byty, takže počas neprítomnosti postihnutých sú zatvorené, a aj keď personál má od nich kľúče, musí sa rešpektovať súkromie postihnutého (podľa zákona LSS). S dovolením jednej mentálne postihnutej   sme mohli nahliadnuť do jej bytu, ktorý (ako všetky ostatné) pozostáva z jednej kúpeľne s toaletou, jednej obývacej izby a kuchynky.

    Každá bytová jednotka obsahuje 5 - 8 bytov (táto 5). Sú spojené širokou chodbou. Spoločne s personálom požívajú jednu veľkú obývaciu izbu (Príloha č.1, obr.1), kuchyňu a práčovňu. Personál má vyhradenú miestnosť s oddelením na kanceláriu, spálňu a kúpeľňu s toaletou.

    Komúna určuje aj to, kto tu bude bývať. Sú to postihnutí, čo potrebujú opateru na 24 hodín denne, teda aj na denné aktivity. Na tie poväčšine odchádzajú z bytov na príslušné miesta v doprovode zamestnanca Orchidey alebo osobného asistenta, ale niektoré sa uskutočňujú i v bytoch.

    V každej bytovej jednotke musí byť “šéf” s patričným špeciálno-pedagogickým vzdelaním a jeden so zdravotným vzdelaním.

    Denná aktivita pre ťažšie mentálne postihnutých

    Rozhovor s vedúcou tejto dennej aktivity „Orkidén“ - Marianne Olofsson , 5. marec, 2004.

    - Môžete nám popísať stručne náplň Vašej práce?

    - Našou úlohou je zamestnať 36 postihnutých, ktorých nám "dala" Orchidea. Tu v tejto budove je 18 postihnutých a 9 zamestnancov. 

    Ja som zodpovedná aj   za 3   kaviarne. V kaviarni "Mlyn" je šesť funkčne postihnutých, zamestnaní v kuchyni, a dvaja zamestnanci. V reštaurácii "Brunov kútik" sú štyria postihnutí, väčšinou predávajú jedlo "Spoločenskému domu pre starých". Pod riadením svojich zamestnancov, ktorý sú dvaja, robia i výlety, prechádzky, atď., pretože je vlastne každé toto oddelenie samostatnou jednotkou. V tretej kaviarničke je jeden postihnutý s jedným zamestnancom.

    Ďalší šiesti funkčne postihnutí, ľahšie postihnutí, pracujú v bežných firmách, napr. jeden pracuje vo firme na výrobu protéz, druhý ako dozorca v škole, ďalší vo firme na výrobu umelých hmôt, atď. Musia držať kontakt s celou skupinou a aj so zamestnávateľom, ktorý má jedného človeka (svojho zamestnanca) na dozor nad postihnutým.

    Ďalej tu je jeden autista, ktorý ma jednu miestnosť s dvomi zamestnancami. Vôbec nerozpráva, má 29 rokov, dávajú mu prácu s minimálnou náročnosťou.

    - Aké aktivity tu pre postihnutých zabezpečujete?

    - Práce, ktoré tu vykonávajú postihnutí sú rôzne, napr.: oprava inventáru Orchidei (aktuálne zmontovať stoličky k počítaču), rozdeľovanie reklamných papierov rôznych podnikov, opäť plnenie škatuliek presným počtom matiek, atď. Každý má samozrejme svoju schému práce (Príloha č.6).

    V tomto oddelení dennej aktivity, majú rôzne "izby" na relaxáciu: jedna biela izba s plávajúcou posteľou, jedna "izba džungle" - tmavá izba (Príloha č.1,obr.4).

    Máme svoj minibus, prispôsobený pre postihnutých (rozoberajúce sedadlá, špeciálne dvere atď.), ktorý využívame na výlety.

5.2.3 Organizácia Emausse

    Rozhovor s pracovníkmi rôznych oddelení, 2. marec, 2004.

    - Sme cirkevná organizácia (švédska cirkev), ktorá pomáha rozvojovým krajinám. Spolupracujeme s jednotkou UMALMURE, ktorá zbiera veci na vyhradených miestach, kde sú kontajnery s označením Emausse. Sú určené pre šatstvo a iné užitočné veci, ktoré ľudia odovzdávajú s vedomím, že to ide na podporu ľuďom v rozvojových krajinách. Momentálne sme zameraní na Afriku.

    Všetok tovar nájdený v týchto kontajneroch spracúvame - čistíme, žehlíme, triedime a balíme v dielňach Emausse. Túto prácu vykonávajú mentálne postihnutí ľudia, samozrejme pod dohľadom personálu. (Príloha č.1, obr.7,8,9)

    Vrecia s vecami sa ešte delia nasledovne

-        časť vecí ide do obchodov Emausse – secondhand, detský sortiment, odevy a obuv, domáce potreby, (Príloha č.1, obr.13, 16, 17, 18) a peniaze tu utŕžené pokryjú náklady na prepravu do Afriky (prepravu zabezpečuje SIDA - hlavná organizácia na podporu nerozvinutých krajín, patrí pod štát) a tiež náklady na realizáciu projektov (napr. naučiť matky pestovať liečivé rastliny, nákup rybárskych udíc na zabezpečenie potravy),

-        časť je určená pre Afriku

-        časť (veľmi poškodené a nevyčistiteľné šatstvo) sa použije ako odpadový materiál buď na čistenie, alebo na recykláciu (napr. ako materiál pre handričkové koberce).

    Použitie peňazí, určených pre rozvojové krajiny, musí byť dokladované účtovacími listinami a listami o spätnej väzbe.  

    Sme prvá organizácia pod komúnnym vedením, fungujeme 10 rokov (ešte dnes v nej pracujú zakladatelia).

    Mentálne postihnutí okrem už spomínaných základných prác (čistenie a ukladanie šatstva) vykonávajú aj činnosti, ktoré majú terapeutický účinok ako napr. ukladanie matíc do foriem s presným počtom pre obchodníkov, ktorým potom vrátia už plné krabičky (Príloha č.1, obr.6), tiež práce pre kontakt s ľuďmi (predaj v ich obchodoch - secondhandoch, bazároch a kaviarňach) a samotnú organizáciu práce (určovanie cien tovaru a ukladanie podľa sortimentu alebo skrášľovanie svojho okolia - napr. zber odpadu, keď sa roztopí sneh). 

    Každé oddelenie Emaussu má svoje plány - schémy - pre dennú pracú postihnutých, ktorých sa držia. Ak nastane zmena, snažia sa vopred postihnutých pripraviť na túto zmenu práce, aby nenastali u nich nečakané reakcie (ako napr. agresivita).

    V programe dňa majú i relaxačnú činnosť - počúvanie hudby, hra na klavíri, čítanie, hra s kartami, kde využívajú i piktogramy na rozvoj nonverbálnej komunikácie, alebo rozvoj poznania pri rozhovoroch (napr. rozprávanie sa pri mape o tom, odkiaľ pochádzajú). Tieto relaxačné činnosti sa snažíme robiť vždy v skupinách s ostatnými mentálne postihnutými a personálom.

    Ďalšia z aktivít sa uskutočňuje aj v dome služieb pre starých ("penzióny"), v ktorých podľa potreby postihnutí pomáhajú s nákupmi, príp. s varením, atď.

    Máme kontrakt i s reklamnou agentúrou, ktorej pomáhajú roznášať, resp. rozdávať (napr. v antikvariáte kníh) reklamné časopisy a tie v nich uverejňujú aj reklamu Emaussu.

    V kníhkupectve nemusia ľudia knihy len kúpiť, môžu ich len tak čítať a vlastne sú v kontakte s funkčne postihnutými.

5.2.4 DHM - "De Handikappades Missionsförening"

    Rozhovor s vedúcimi členmi miestnej organizácie "Malardalen" Lars- Erikom a Ullou Widellovými , 4. marec, 2004.

    - Ako vznikla Vaša organizácia?

    - Asi v roku 1960 si jeden kňaz uvedomil, že kostoly sa málo zaujímajú o ľudí s funkčným postihnutím. A keďže on sám bol takto postihnutý (mal obrnu), položil základy tejto organizácie. Jeho hlavnou myšlienkou bolo, aby i postihnutí mali možnosť chodiť do kostola, zúčastňovať sa na bohoslužbách a živote cirkvi vôbec. Motto bolo "Byť účastný". V 80-tych rokoch mala organizácia veľký rozkvet. Po celom Švédsku mala asi 22 lokálnych "pobočiek" a boli rozdelené v krajoch alebo komúnach. V tejto miestnej "Malardalen" je len 109 členov (na 5O2 adries).

    V centrálnej organizácii sa stretávame niekoľko raz do roka, kde zisťujeme, kde a aká pomoc sa potrebuje a robíme plány. Máme určité témy, ktoré skúmame, napr. "Ako fungujú načúvacie zariadenia pre sluchovo postihnutých v kostoloch”.

    - O ktoré postihnutia sa vlastne zaujímate?

    - Zaujímajú nás funkčne postihnutí, teda bez ohľadu na to, či sú mentálne, telesne alebo zmyslovo znevýhodnení. Sme ekumenická organizácia, tzn., že neuprednostňujeme ani žiadnu cirkev. Prijímame všetkých.

    - Pracujete s postihnutými len v kostoloch alebo aj inde?

    - Organizujeme výlety autobusom, najmä pre telesne postihnutých, za poznaním Švédska. Jeden kňaz organizoval takéto cesty aj do Izraela, Talianska, Rumunska (vtedajší minister kultúry Švédska im veľa povybavoval).

    Na juhu Švédska sme zariadili rehabilitačné centrum pre funkčne postihnutých. Vlastne sme kúpili pozemok pre jeho vybudovanie.

    Jednou z našich úloh je dávať postihnutým ako aj nepostihnutým možnosť príjemného zážitku. Preto veľmi vítame, keď sa skontaktujeme s rôznymi talentovanými postihnutými a pomáhame im tieto talenty "ukazovať" verejnosti - robíme pre nich programy. Napr. jedno dievča s Dawnovým syndrómom je vďaka nám "známa" speváčka.

    Ďalší prípad je napr. jeden pracovník železnice v Tanzánii, ktorý sa stal po nehode funkčne postihnutý. Na švédskom veľvyslanectve mu dali adresu našej organizácie a on nám napísal. Pomohli sme mu s výrobou a dovozom protézy na jeho nohu. Tak sme sa rozšírili i do Tanzánie.

    - Inak pôsobíte len vo Švédsku?

    - Kdeže. Máme priateľskú organizáciu v Bulharsku, s ktorou spolupracujeme a pomáhame jej. V Kalifornii, kde emigrantka, Švédka Joni Eareckson Tada - telesne postihnutá od 17.r. založila vlastnú organizáciu, tiež spolupracuje, máme spoločné modlitbové stretnutia na jeden úmysel. Práve teraz je to za "obmäkčenie" srdca Georga Busha.

    - Kto je členom Vašej organizácie? Sú to zamestnanci alebo skôr dobrovoľníci?

    - Pracujeme bez finančnej odmeny. Sme dobrovoľníci. Pracujeme pre postihnutých a s postihnutými. Hájime duchovné záujmy postihnutých.

    Problém je ten, že pred tým sme boli aktívnejší, dnešná mládež v tomto nechce pokračovať. Nezaujíma sa veľmi o tento život postihnutých, ale sedia viac pri počítačoch. Aby sme však našli priaznivcov aj u tejto „skupiny“, urobili sme aj my svoju internetovú stránku : www.dhm.nu

    - Ako sa vlastne verejnosť môže o Vás dozvedieť a obrátiť sa na Vás?

    - Okrem internetu je to väčšinou "reklama ústnym podaním". Niekomu pomôžeme, on to povie ďalej, a tí ďalej. Mnohokrát vidia funkčne postihnutí v niektorých kostoloch, ktoré náhodou navštívia adekvátne pomôcky, zariadenia, bezbariérovosť a pýtajú sa kňazov, ako sa to dá zaistiť aj u nich v kostole.

    V roku 1999, kedy malo toto združenie 1. krát kongres v Michiganu, v Amerike, stretli sme sa s ľuďmi z celej Európy i z Ameriky (napr. aj s už spomínanou Joni z Kalifornie). Takto sme spoznali i jedného Čecha, ktorý nám spomenul, že je v Prahe rodina s tromi deťmi. Dve z detí - dvojčatá - boli postihnuté, no mali len jeden vozík, a i ten neprimeraných rozmerov. Pýtal sa, či by sme mohli pomôcť, dať im dva rovnaké vozíky na ich vek, pretože nemôžu chodiť spolu ani von. Povedali sme, že sa na to pozrieme. Dotyčný Čech nič nepovedal rodine. My sme sa obrátili na Švédsky inštitút pre mobilizáciu, či nemajú nejaké staršie vozíky na sklade. Z inštitútu sa nám hneď na druhý deň ozvali, že majú a za veľmi symbolickú cenu (1500 SEK) nám ho predali. A poslali nám aj náhradné pneumatiky a tričká s nápisom "testovaný pilot". Skontaktovali sme sa s dotyčným Čechom a keďže to bolo pred Vianocami, snažili sme sa to hneď vybaviť. Všetko sa stihlo a 23.12. vozíky vyzdvihol a zaniesol ich rodine. Písal im, že to boli pre neho i rodinu v Prahe tie najkrajšie Vianoce.

5.2.5 Osobná asistencia

    Rozhovor s osobným asistentom Ivanom Björnom, 29.február, 2004.

-        Je to osobne vyformovaná pomoc, prispôsobená pre postihnutého, ktorá predpokladá hlboké vedomosti o postihnutom (konkrétne, nie vzdelanie školy),

-        plní podmienky zákona LSS a LAS,

-        osobný asistent je ten, ktorý asistuje postihnutému v jeho živote a zlepšuje kvalitu jeho života,

-        vypĺňa za pol roka počet odpracovaných hodín,

-        má 4 formy:

1)    zamestnáva ho komúna (základná opatera - zdravotné vzdelanie, aby ho prípadne mohli zamestnať aj inde),

2)    kooperatív asistentov, vytvorený viacerými postihnutými, pre ktorých pracujú,

3)    zamestnáva ho špeciálna firma,

4)    zamestnáva ho sám postihnutý (ale nie rodinný príslušník, iné formy áno),

-        príspevok na hodinu určuje štát, od roku 2004 je to 205 SEK, z čoho:

-        10 % ide na administráciu (inzerovanie asistentov, hľadanie náhradníkov, účtovanie výplat a daní),

-        50 % ide na základný plat (z toho zamestnanec platí cca 34% daň),

-        7 % ide na príplatky (za nočné a sviatočné smeny),

-        7 % ide na dovolenky,

-        22 % ide na sociálne, ktoré platí zamestnávateľ (nemocenská penzia, dane štátu),

-        4 % idú na konto pre aktivity (platenie reštaurácie, hotela, iných podujatí, tiež toaletný papier a mydlo pre asistenta).

 Ak ho zamestnáva firma (3.forma osobnej asistencie):

-        205,-SEK za hodinu (určené štátom), z toho 20-30 SEK si necháva firma a 8.50 SEK (je to individuálne) ide na "konto postihnutého" (cestovanie, ...), ktorého obsah dostane asistent, ak zomrie postihnutý a je u neho zamestnaný (4.forma osobnej asistencie),

-        je registrovaný u svojho zamestnávateľa a vyhľadáva ho firma "sprostredkovateľ prace " (najčastejšie cez inzerciu),

-        ich záujmy chránia nezávislé organizácie,

-        volí si ich postihnutý (počet je obmedzený počtom hodín určených komúnou pre potrebu postihnutého),

-        musí vykonávať minimálne 20 hodín týždenne práce (na intímnu, resp. základnú pomoc), počet hodín určí komúna (vyškolení špecialisti - na základe potrieb postihnutého), neskôr to určuje pracovník zdravotnej poisťovne (nad 20 hodín ho financuje štát cez zdravotnú poisťovňu - vo Švédsku je len jedna),

-        po úmrtí postihnutého osobný asistent zostáva zamestnancom komúny (musí mať s ním kontrakt a minimálne ošetrovateľské vzdelanie) alebo si hľadá zamestnanie sám (štát mu vyplatí mesačný plat a ďalej mu vypláca nezamestnanecká poisťovňa 80% z mesačného platu, kým si nenájde prácu).

    Vo Švédsku pracuje asi 40 000 osobných asistentov. Investícia štátu do osobného asistenta je vlastne investícia do ďalších “vecí” v štáte. Napr. postihnutí s osobným asistentom sa sťahujú do časti Švédska, ktorá je "menej rozvinutá" ako Štokholm, teda jeho peniaze pôjdu na rozvoj tej oblasti (zamestnanie iných ľudí pri oprave domu, kúpa potravín, návšteva kultúrnych podujatí - verejná informovanosť, atd.).

    Príklad určenia hodín na asistenciu (Ida - zrakovo a telesne postihnutá):

1. základ: - hygiena (umytie rúk, sprchovanie, obliekanie, ...)

                - stravovanie (prestieranie, kŕmenie, ...)

    = 34,75 hodín týždenne

    (tzn. viac ako základných 20 hodín týždenne)

1. - komunikácia (predčítanie, popisovanie okolia, situácii) - 2 hodiny

 denne,

    - doprevádzanie - 3hodiny denne,

    - spoločnosť v noci - 14 hodín týždenne

    - spoločnosť cez deň - 12,5 hodín týždenne

    - trénovanie, cvičenie - 8,5 hodín týždenne

      atd.

    = 72,25h za týždeň

    Potrebné príplatky pre zvýšené náklady kvôli postihnutiu (tzv. invalidný príplatok) musia byt odôvodnené, rovnako aj zvýšené výdavky - všetko kontroluje špecialista z inštitúcie pre revíziu (podľa normy), teda všetko je riadené zákonmi a kontrolou ich dodržiavania. 

    Okrem toho platíme dane, ktoré idú na jedinú zdravotnú poisťovňu, čo tu máme a tá platí rôzne aktivity postihnutého, napríklad plávanie, tiež pomôcky, ktoré zabezpečuje štátna pedagogická inštitúcia.

    Daňové úniky sa viac trestajú ako vražda, keby som to prehnane povedal. Platíme dane, keď niečo kupujeme: tlač 6%, jedenie 12%, nákup a služby 12%. Jedna vodka tu stojí cca 250 korún 75dcl. Na porovnanie jeden upratovač má za 8h práce 15 500 korún mesačne a z toho dostane asi 11 500.

Aby financovanie reforiem bolo možné, musia mať podľa mňa, ľudia solidárne cítenie.

5.3 Vybrané aspekty sociálnej integrácie mentálne postihnutých na Slovensku

    Slovensko riadi podľa zákonov systém starostlivosti o postihnutých väčšinou inštitucionálnym spôsobom. Vybrali sme tie alternatívy pomoci, ktoré by sme mohli porovnávať so švédskymi formami pomoci.

5.3.1 Združenie na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím (ZPMP)

    Na Slovensku sme nenašli inú organizáciu, ktorá sa zaujíma tak o integráciu mentálne postihnutých ľudí, ako je práve ZPMP v SR. Rozhodli sme sa teda spomenúť v našej diplomovej práci práve ich činnosť.

    Združenie vzniklo v roku 1980 a v súčasnosti je združením s celoslovenskou pôsobnosťou, zastrešujúcou 52 miestnych združení s 10 000 členmi.

    Ich najväčším cieľom je integrácia ľudí s mentálnym postihnutím do spoločnosti. Aby aj v živote týchto ľudí boli samozrejmosťou ľudské práva, aby mohli pracovať, vzdelávať sa, oddychovať, mať rodinný život a priateľov, aby boli akceptovaní takí, akí sú.

    Spoločným menovateľom aktivít ZPMP je integrácia detí a dospelých občanov s mentálnym postihnutím do spoločnosti a obhajoba ich práv a záujmov.

    Aktivity ZPMP v SR:

-        poskytovanie sociálneho poradenstva a podpory pre rodičov a občanov s mentálnym postihnutím podľa zákona o sociálnej pomoci

-        presadzovanie práv a záujmov ľudí s mentálnym postihnutím voči štátnej politike a legislatíve prostredníctvom predkladania legislatívnych návrhov a pripomienok štátnym orgánom zamerané na zlepšenie starostlivosti o znevýhodnené skupiny občanov

-        organizovanie rekondično - rehabilitačných pobytov pre občanov s mentálnym a viacnásobným postihnutím a ich rodinných príslušníkov

-        od roku 1995 usporadúvanie celoslovenskej výstavy prác ľudí s mentálnym postihnutím - Výtvarný salón ZPMP v SR

-        medializovanie rôznych aktivít združenia prostredníctvom novín, rozhlasu, televízie a poukazovanie na problémy ľudí s mentálnym postihnutím, ktoré je dôležité riešiť. Rozvoj vlastnej publikačnej činnosti prostredníctvom vlastného časopisu "Informácie" a časopisu sebaobhajcov "To sme my". Zameriavanie publikačnej činnosti aj na vydávanie propagačných letákov, odborných manuálov a vydávanie pohľadníc

-        iniciovanie zriaďovania modelových chránených pracovísk, chránených dielní, podporovaného a chráneného bývania, denných stacionárov a podobných zariadení a služieb pre ľudí s mentálnym postihnutím

-        spolupráca so štátnou, verejnou správou a samosprávou, tretím sektorom a podnikateľmi. Od roku 1994 sú členom významnej medzinárodnej organizácie "Inclusion Internacional" a "Inclusion Europe", sú členom slovenskej humanitnej rady, Asociácie organizácií zdravotne postihnutých občanov SR a Združenia zväzov zdravotne postihnutých

-        organizovanie odborných prednášok, seminárov, kongresov a odborných kurzov. V roku 1994 ZPMP v SR organizovalo I.medzinárodný kongres pod názvom "Naša rodina", v roku 1996 zrealizovalo II.medzinárodný kongres "príprava na prácu a zamestnávanie ľudí s mentálnym postihnutím", v roku 1998 III.medzinárodný kongres "Vzdelávanie pre všetkých"

-        organizovanie vzdelávacích aktivít pre ľudí s mentálnym postihnutím a ich rodinných príslušníkov a dobrovoľníkov.

5.3.2 Chránené bývanie Dom Betánia

    Pre porovnanie kolektívneho bývania vo Švédsku sme hľadali porovnateľné chránené bývanie pre mentálne postihnutých na Slovensku. Z piatich v Bratislavskom kraji, vyhľadaných na internete, bolo len jedno funkčné. Je to chránené bývanie v Senci, diakonické združenie Cirkvi Bratskej, nazvané Betánia. Z internetového zdroju (www.betania.sk/slovak) sme využili informácie o tomto zariadení.

    Sociálne služby poskytované v Dome Betánia Senec patria k nosným činnostiam Betánie.

    Projekt vznikol v roku 1991 v spolupráci s Domovom sociálnych služieb prof. K. Matulaya pre deti a dospelých, ako chránené bývanie s chránenými dielňami pre dospelých so stredným stupňom mentálneho postihnutia.

    Poskytujeme v ňom nepretržitú sociálnu službu, bývanie pre pätnástich klientov. Táto služba má charakter nepretržitého (celoročného) resp. krátkodobého (denného) pobytu. Je to ich domov, miesto, kde sa cítia chránení a bezpeční. Podmienky ich pobytu, práva a povinnosti sú predmetom zmluvy uzatvorenej medzi klientmi, resp. ich právnym zástupcom a Betániou.

    Klienti denného pobytu sú obyvatelia s mentálnym postihnutím, dochádzajúci sem zo spádovej oblasti Senca.

    Postupným zdokonaľovaním projektu v oblasti sociálnej služby je zamestnávanie klientov. Od roku 1997 po dobudovaní objektu dielní sú obyvatelia Domu Betánia denne zamestnávaní prácami primeranými ich zdravotnému stavu a mentálnej spôsobilosti. Práca v dielni je orientovaná na textilnú a jednoduchú drevovýrobu, ďalej je to starostlivosť o penziónovú časť komplexu najmä v čase letných prázdnin, práca pri údržbe domu a okolia.

    Snahou je aj pravidelné zamestnávanie našich klientov v spolupracujúcich inštitúciách. Darí sa nám spolupráca najmä s hotelom Senec v oblasti jednoduchých služieb. To sú oblasti, v ktorých naši obyvatelia nachádzajú svoje uplatnenie a tým svoju integráciu do života lokálnej komunity mesta Senec.

    Starostlivosť o našich klientov predstavuje službu v trojsmennom režime ošetrovateľov, organizovanú vedúcou zdravotnou sestrou. Súčasťou pracovného kolektívu je liečebný pedagóg, pracovný inštruktor a pastoračno-terapeutický pracovník poskytujúci duchovnú starostlivosť.

    Jedinečná poloha na brehu Slnečných jazier v Senci predurčuje spôsob využívania penziónovej časti Domu Betánia Senec s kapacitou 15 až 18 lôžok. Našou snahou je využívať celoročne túto voľnú ubytovaciu kapacitu. V letných mesiacoch je jej využitie zamerané na rekreačné pobyty pre verejnosť, s uprednostnením postihnutých občanov. Iná možnosť využívania penziónovej časti je organizovanie rôznych stretnutí pracovných kolektívov, semináre, vzdelávacie aktivity a pod. K dispozícii je prednášková miestnosť s potrebným technickým vybavením.

    V penziónovej časti ( mimo obdobia letnej sezóny ) poskytujeme o.i. aj dočasné sociálne bývanie pre ľudí v akútnej núdzi.

    Adresa:   Dom Betánia Senec , Štefánikova 107, 903 01 Senec

    Riaditeľ Domu Betánia v Senci : Miroslav Krupa                           

5.3.3 Domov Sociálnych Služieb „Zelený dom“

    Toto zariadenie, v ktorom sme mali možnosť absolvovať i špeciálno-pedagogickú prax, sme vybrali ako možnosť denných aktivít detí i dospelých s mentálnym postihnutím.

    Opis Domova sociálnych služieb (ďalej len DSS) Zelený dom uvádzame napísaný a slovne doplnený riaditeľkou tohto zariadenia, Beátou Minďašovou.

    Ústav sociálnej starostlivosti pre deti a mládež v Skalici zriadil v roku 1992 Okresný úrad Senica. Od roku 1998 funguje pod názvom Domov sociálnych služieb. Venuje sa mentálne postihnutým deťom i dospelým.

    Je to zariadenie s denným i týždenným pobytom pre 30 detí a dospelých. Poskytuje sociálne služby pre deti a tých dospelých, ktorí boli do zariadenia prijatí ešte ako neplnoletí. DSS v Skalici je určený pre chlapcov i dievčatá, je zariadením tzv. rodinného typu a nemá obmedzenú územnú pôsobnosť. Komplexná odborná starostlivosť o klientov je zabezpečovaná prostredníctvom vychovávateliek, zdravotných sestier, rehabilitačnej sestry, psychológa, sociálneho pracovníka a chlapcov na civilnej službe. Základným princípom v zariadení je tímová spolupráca podľa individuálnych programov rozvoja osobnosti klienta.

    Základným odborom práce DSS je psychologická a špeciálno-pedagogická diagnostika a dlhodobé pozorovanie dieťaťa. Na základe toho sa vypracováva individuálny stimulačný program, v ktorom sa zameriavame na rozvoj jemnej motoriky, reči, sebaobsluhy, ako aj na rozvoj emocionálnych i sociálnych vzťahov a na výchovné problémy. Z hľadiska vývoja dieťaťa je nevyhnutné ciele výchovnej práce aktualizovať a prispôsobovať vyvíjajúcim sa potrebám a záujmom dieťaťa.

    Výchovná činnosť prebieha v skupinách, ktoré sú rozdelené nie podľa veku či mentálneho postihnutia, ale skôr podľa emocionálnych a sociálnych vzťahov, ktoré sa v skupine navzájom vytvárajú. Prácu v každej skupine zabezpečuje vychovávateľka, zdravotná sestra a chlapci vo výkone civilnej vojenskej služby.

-        1.skupina - predškolská, kde hlavným cieľom výchovnej práce je pripraviť deti vo všetkých výchovných oblastiach na postupné zaradenie do systému školského vzdelávania.

-        2.skupina - prakticko-teoretické vyučovanie, zamerané na utvrdzovanie doterajších poznatkov teoretických i praktických a ďalší rozvoj v oblasti všeobecných vedomostí matematických predstáv, jazykových návykov i nevyhnutných praktických zručností podľa individuálne vypracovaných osnov.

-        3.skupina - výchovno-vzdelávacia, ktorá pracuje na báze individuálnych stimulačných programov a je zameraná na nácvik sebaobslužných úkonov, stimuláciu zrakového, sluchového, taktilného vnímania a rozvoj reči.

-        4.skupina - pracovná dielňa, do ktorej sú zaraďovaní najstarší klienti. Cieľom výchovnej činnosti tejto skupiny je nácvik praktických zručností a príprava na ich povolanie, ak je u nich predpoklad možnosti pracovného zaradenia.

-        5.výchovná skupina pre deti s autistickými prvkami v správaní - pracuje sa metodikou TEACCH. „Je otvorená od 8.00 do 11.00 hod. Zabezpečujú ju 1 pedagogický pracovník zo Špeciálnej základnej školy v Skalici a 1 vychovávateľka z nášho zariadenia.“ (Juríková 7.1. 2004) 

    V zmysle komplexnej odbornej starostlivosti je našim klientom v spolupráci s neurológom poskytovaná rehabilitačná starostlivosť podľa charakteru ich postihu.

    „Cieľom rehabilitácie bolo a bude umožňovať našim klientom, aby dosiahli a udržali si optimálnu telesnú, rozumovú, duševnú a sociálnu úroveň funkcií, a tým im umožniť takú zmenu v živote, aby dosiahli väčšiu nezávislosť. Každý klient má vypracovaný individuálny rehabilitačný plán, ktorý zohľadňuje aktuálne individuálne potreby klienta a princípy úplnej integrácie a rovnosti. Tieto programy zahŕňajú širokú škálu činností, t.j. nácvik základných úkonov, pomocou ktorých sa zlepšujú alebo kompenzujú postihnuté funkcie, rozvíja sa samostatnosť a sebaobslužné úkony. Rehabilitačná sestra pri svojej práci využívala liečebné metódy ako napr. liečebnú telesnú výchovu – skupinovú alebo individuálnu, fyzikálnu liečbu – vodoliečbu, mechanoterapiu – polohovanie, masáže, aktívne a pasívne pohyby.“ (Juríková 7.1. 2004)

    V roku 1995 pri našom zariadení vzniklo Centrum poradensko-psychologických služieb pre rizikové deti a mládež. Jeho cieľom je poskytovať odbornú psychologickú, špeciálno-pedagogickú a rehabilitačnú starostlivosť v spolupráci s rodičom, pediatrom, neurológom, sociálnym pracovníkom.

    Pre odborný personál zrealizovali v 1.polroku r.2003 (Juríková 7.1. 2004) „Výcvik odborných pracovníkov v oblasti sexuálnej výchovy pre ľudí so špecifickými potrebami“.

5.3.4 Cirkevná organizácia „JEV - Jesuits voluntaries“ - Jezuitskí dobrovoľníci

    Pretože sme nenašli podobnú cirkevnú dobrovoľnícku organizáciu, ktorá by ponúkala svoje služby pre integráciu, resp. zlepšenie podmienok vstupu do kostolov, vybrali sme túto organizáciu ako cirkevnú dobrovoľnícku pomoc mentálne postihnutým občanom. (podľa www.jev.tft.sk/jev )

    Dobrovoľnícky program Jezuitských dobrovoľníkov (ďalej len JEV) je realizovaný organizáciou Jezuitskí dobrovoľníci, ktorá má vlastný štatút a svoju subjektivitu odvodzuje od Spoločnosti Ježišovej (Jezuiti). Je to 11-mesačný program (september až júl nasledujúceho roku) určený pre mladých ľudí vo veku 18-30 rokov.

    Základné piliere JEV:

-        Sociálna práca (pomoc ľuďom na okraji spoločnosti)

-        Život v spoločenstve- Ignaciánska spiritualita

-        Jednoduchý životný štýl

    Možnosti dobrovoľníckej práce :

-        nevidiaci - Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska, Bratislava (návštevy, doprovod, predčítavanie, ap.)

-        telesne a mentálne postihnuté deti   - Domov sociálnych služieb, Bratislava (pomoc pri hygiene, kŕmení, hranie sa, ap.)

-        starí ľudia - Slovenská katolícka charita, Bratislava

-        bezdomovci - občianske združenie Protiprúdu, Bratislava

-        deti v pestúnskej starostlivosti - združenie Návrat, Bratislava (návštevy a pomoc rodinám, pomoc pri organizovaní stretnutí pre rodiny s deťmi v pestúnskej starostlivosti, ap.)

-        deti - občianske združenie Centrum pre deti a mládež, Ivanka pri Dunaji (krúžky a voľnočasové aktivít pre deti)

    Účastníci programu sa zaväzujú pracovať ako dobrovoľníci v sociálnom zariadení alebo občianskom združení 4 dni v týždni, 6-8 hodín denne. Práca dobrovoľníka je vykonávaná bez nároku na mzdu. Pri výbere a pridelení konkrétneho pracoviska sa berie v úvahu preferencia účastníkov (ak ju majú). Pre prácu dobrovoľníka sa nepožaduje odborné vzdelanie v danej oblasti, nutnými predpokladmi pre takúto prácu je túžba pomôcť ľuďom, prekonávať predsudky, vytrvalosť, otvorenosť.

    Finančné hospodárenie komunity je spoločné. Jej príjem tvorí podpora v nezamestnanosti, resp. sociálne dávky jej členov. Ak úhrnná výška týchto príjmov bude v prepočte na jedného člena nižšia ako 3.500,- Sk, príslušný rozdiel v danom mesiaci dopláca účastníkom programu organizácia JEV.

    Každý člen komunity má zo spoločného príjmu komunity nárok na vreckové na osobné účely a komunita si hradí inkaso za ubytovanie.

5.3.5 Osobná asistencia

    V zákone o sociálnej pomoci v §58 je osobná asistencia definovaná takto:

    "Osobná asistencia je zameraná na zmiernenie znevýhodnenia a na prekonanie znevýhodnenia v prístupe k veciam osobnej potreby a k stavbám občianskeho vybavenia, na umožnenie styku so spoločenským prostredím, na sprístupnenie informácií a na zabezpečenie nevyhnutných životných úkonov alebo nevyhnutných prác v domácnosti alebo iných činností, ktoré občanovi s ťažkým zdravotným postihnutím poskytuje osobný asistent, prípadne osobní asistenti.

    Osobná asistencia je teda zameraná na široký okruh potrieb ťažko zdravotne postihnutého občana. Je to progresívnejšia forma pomoci ako opatrovateľská služba. Osobná asistencia sa nezameriava len na uspokojenie potrieb nášho tela, ale i našej duše, a preto dáva šancu zaradiť sa do spoločnosti."

    Užívateľ osobnej asistencie sám určuje, kedy a akú pomoc potrebuje, a k tomu má k dispozícii osobných asistentov. Osobných asistentov si občan hľadá a vyberá sám. Je to zásadná zmena oproti doterajšiemu systému starostlivosti o osoby s ťažkým zdravotným postihnutím.

Zákon vymenúva základné druhy pomoci, ktoré je možné osobnou asistenciou uspokojiť. V prílohe zákona o sociálnej pomoci sú uvedené tieto činnosti na účely ustanovenia potreby osobnej asistencie:

1)    vstávanie

2)    líhanie

3)    osobná hygiena: umývanie, kúpanie, česanie, holenie, úprava nechtov, mejkap

4)    vyprázdňovanie čriev a mechúra

5)    obliekanie

6)    vyzliekanie

7)    príprava jedla

8)    podávanie jedla

9)    upratovanie

10)    žehlenie

11)    pranie

12)    nakupovanie

13)    kúrenie

14)    podávanie liekov

15)    dorozumievanie: písanie, čítanie, telefonovanie, tlmočenie v posunkovej reči pre nepočujúce osoby, predčítanie pre nevidiacich

16)    preprava

17)    premiestňovanie

18)    štúdium

19)    pracovná činnosť

20)    športová činnosť

21)    spoločenská činnosť

22)    duchovná činnosť

23)    kultúrna činnosť

24)    vybavovanie úradných záležitostí

25)    dohľad

26)    pomoc pri akútnom ochorení

27)    pomoc počas dovolenky

28)    sprievod dieťaťa do školy alebo zo školy alebo do predškolského zariadenia a z predškolského zariadenia, ak je rodič občanom s ťažkým zdravotným postihnutím.

    Pomoc vo forme osobnej asistencie budú využívať hlavne tí ľudia s postihnutím, ktorí sú ochotní prevziať na seba aj zodpovednosť za:

nájdenie si asistentov, výber osobných asistentov, zaučenie vyplňovanie výkazov o odpracovaných hodinách osobnej asistencie.

    Formy hľadania osobných asistentov.

    Je veľa spôsobov, ako môžu dať postihnutí najavo, že hľadajú osobných asistentov. Najľahší je hľadanie v okruhu svojich známych a ich známych. Výhodou je, že ľudia, ktorí prejavia záujem, sú vždy odporúčaní niekým, čiže nie sú to celkom neznáme osoby.

    Ďalším možným spôsobom je inzercia v masovokomunikačných prostriedkoch - noviny, rádio, internet....Inzerát by mal čo najvýstižnejšie vyjadrovať potreby a predstavy o osobných asistentoch, pravidlá.

    Vzťah osobný asistent a užívateľ osobnej asistencie

    Osobný asistent je v pozícii k užívateľovi osobnej asistencie približne v takom vzťahu ako je zamestnanec k zamestnávateľovi. Nie je však sluha. Užívateľ osobnej asistencie nie je hračkou v rukách osobného asistenta. Každý z nich je osobnosť, ktorej názory treba rešpektovať a mať k nim úctu.

    Osobná asistencia je forma pomoci, ktorá dáva veľa, vyžaduje však veľmi zodpovedný prístup samotného užívateľa k svojim osobným asistentom a k ich práci.

    Novinkou v osobnej asistencii oproti opatrovateľskej službe je fakt, že pomoc ľuďom s postihnutím neposkytujú osoby so zdravotníckym vzdelaním, ale laici. Preto je veľmi dôležité vysvetliť, akým spôsobom sa s postihnutím manipuluje napr. pri presúvaní na lôžko, pri obliekaní, hygiene a pod.

    Asistenciu môže vykonávať len cudzia osoba. Za hodinu asistencie patrí asistentovi odmena 55 Sk. Ak vyplatená odmena prevýši 12 630 korún, zdravotne ťažko postihnutý (ďalej len ZŤP) sa na nej musí svojím príjmom podieľať. Pridelenie asistenta je podmienené plánom aktivít. Neposkytuje sa osobe staršej ako 65 rokov.

    Ako ďalej uvádza Martin Čambalík (Národná obroda 02. decembra 2003), osobnú asistenciu teda nemôžu vykonávať príbuzní, ktorí sa starajú o ZŤP. Títo dostávajú “príspevok za opatrovanie”. Mesačne štát vyplatí opatrovateľovi 6-tisíc za starostlivosť o jednu osobu, 8-tisíc za 2 osoby. Opatrovateľ nemôže zarábať. Mesačný príjem môže mať najviac 0,6-násobok životného minima (2526 Sk). Pri jeho poskytnutí sa neposudzuje príjem ZŤP, nevyžaduje sa plán aktivít ZŤP. Rezort práce navrhuje, aby sa príspevok krátil pri príjme vyššom ako 5052 korún. Poberá ho 26 424 osôb (výdavky = 1177 854-tis. Sk)

5.4 Správa zo študijného pobytu vo Švédsku

    Výsledkom zúčastneného pozorovania v našom prieskume sú aj nezabudnuteľné zážitky a skúsenosti, preto sme sa rozhodli uviesť aj kapitolu subjektívnych pocitov zo zážitkového denníka do kapitoly výsledkov nášho prieskumu.

    Keď som začala písať diplomovku o Švédsku, mala som pocit, že sa „vzdám“ tejto krajiny, pretože sa mi zdala ďaleká nielen čo do kilometrov, ale i pochopenia ich sociálneho systému a získania o ňom nejaké poznatky vôbec. Vďaka pani Zörklerovej som však zrazu našla cestu, ktorá by mohla viesť k pochopeniu ich systému starostlivosti o mentálne postihnutých. Bola to e-mailová adresa na osobného asistenta Ivana Björna zo Švédska. K tomu všetkému je Slovák, takže som sa ho mohla pýtať v našej rodnej reči. Napriek tomu, mnohé veci ostávali vzdialené a nie celkom pochopené.

   Ale blížil sa sviatok sv. Valentína... a moja spolubývajúca mi oznámila, že sú zlacnené zájazdy pre páry. Pri najbližšom surfovaní na internete som sa teda hneď pozrela na Švédsko. Cesta autobusom do Štokholmu je zlacnená až neuveriteľne! Z 3.500 CZK na 590 Sk! Hneď píšem Ivanovi a informujem sa, koľko stojí hotel, a či by som sa s jeho pomocou mohla pozrieť aj do nejakého zariadenia pre mentálne postihnutých. Jeho odpoveď bola úsmevná a potešujúca: „ ...Na čo by si išla do hotela, príďte ku mne, niečo sa pokúsim zariadiť!...“ Moja sestra (podľa mňa najlepšia spolucestovateľka) sa nadchla mojím týždňovým výletom a tak plánujem svoj budúci prieskum. Všetko vkladám do Rúk Božích, pretože vlastne neviem, kam idem, čo uvidím. Záleží na tom, aký program pripraví Ivan.

    Od prvého stretnutia – vyzdvihnutia na autobusovej stanici - nám Ivan opakuje slová : rovnocennosť a solidarita. Rozpráva nám s úplným presvedčením, že vo Švédsku neexistuje diskriminácia medzi mužom a ženou, a že podľa zákonov sa učia aj prirodzenosti žiť s postihnutými.

    Vo Švédsku ľudská solidarita "nepozná!" také niečo ako "detské domovy" - nikdy sa nevzdávajú svojich detí, či už postihnutých alebo nepostihnutých. Preto aj adopcie sú vždy medzinárodné – z rozvojových krajín. Nepoznajú ani domovy dôchodcov. Aj tí sú zabezpečení podľa svojich práv tak, aby nemuseli odísť do iného bývania, než je to „ich“ vlastné.

    U postihnutých je to podobne. Na prvom mieste sa vždy hľadí na potreby a záujmy postihnutého, akokoľvek to len vie a chce vyjadriť. Nemusí sa vzdať svojich snov, koníčkov. Nie on sa prispôsobuje, ale podmienky sa prispôsobujú tak, aby sa mu vyhovelo.

    Ak nejaký telesne postihnutý, pripútaný na lôžko, sa zaujíma o formule a možno sníva byť šoférom F1, komúna sa snaží mu dať takých asistentov, ktorí sa tomu tiež venujú a zaujímajú sa o to. Napokon, veď postihnutý si vyberá osobných asistentov sám.

    Ivan uisťuje, že to nie je financiami, ale ľuďmi. Keď chcú, ide všetko. Vo Švédsku je akceptácia každého blížneho až bezhraničná. Preto to mnohí cudzinci zneužívajú. Iste, majú lepšiu ekonomiku, majú však v sebe zakotvenú akúsi samozrejmú ochotu pomôcť. Nesťažujú si, keď vedia, že ide o dobrú vec.

    Napr. ak sa potrebuje viac financií na autá pre postihnutých šoférov, zvýši štát poplatky za pohonné hmoty a z toho vytvorí financie pre tvorbu špeciálnych áut. A takto to funguje nielen v oblasti postihnutých.

    Ak je potreba, štát zvýši máličko nejaké ceny, z čoho potom financuje potrebné.

    Vo Švédsku sú tiež isté FONDY- s peniazmi, ktoré zanechali napr. starí ľudia, bohatí, ktorí zomreli (nemajú dedičov) alebo odišli z krajiny. Tieto fondy sú zapísané v katalógu, ktorý je k dispozícii občanom a sú rozdelené pre určené oblasti (pre postihnutých, chudobných, ...). Občan si v katalógu vyhľadá, na čo potrebuje peniaze, komúna to skontroluje a peniaze mu dá ( nie požičia ale dá, no musí to dokladovať účtami).    

    Ivan hovorí, že je úplne spokojný. Ako Švédi. Usmievajú sa, sú spokojní. Spokojní so zimou, letom, so susedmi, učiteľmi, ...

    Napriek tomu, keď sa majú rozhodovať o nejakej veci, nie sú spokojní s jedným pohľadom na vec. Radi o tom vedia všetko. Chcú poznať všetky náhľady. Švédska televízia a rozhlas sú preplnené rôznymi diskusnými programami, v ktorých preberajú pálčivé otázky, alebo len také, čo ich zaujímajú, správy zo sveta, zo svojej krajiny – názory len tak „sršia“. Odborníci, laici, nech sa páči, vyjadrite sa.

    V hlavných správach televízie sa Švédi snažia ukazovať hlavne "to dobré", čo sa stalo a ak sa stalo niečo „zlé“, vytvoria z toho témy na rôzne diskusie pre možné riešenia, do čoho sa zapája široká verejnosť.

    Náš program na prieskum zaistila ďalšia Slovenka vo Švédsku - pani Marcela Schatzl. Je to bývalá učiteľka, takže bola ako odborníčka. Mala veľkú radosť z našej návštevy, o to viac aj my.

5.4.1 Organizácia „Orkidén“

    V centrálnej kancelárii nás uvítali celkom milo. Usmiata mladá pani nás uviedla do miestnosti s veľkým stolom. Asi nejaká zasadacia miestnosť. Na celej jednej stene je veľká nástenka, na ktorej je mnoho farebných grafov. Najviac je tam tmavozelená farba, potom modrá a žltá, úplne máličko je vidieť červenú, aj to len na niektorých papieroch. (Neskôr sa dozvedáme, že sú to grafy z ankiet o kvalite práce personálu – ich spokojnosti. Zelená farba vyjadruje spokojnosť a postupne červená nespokojnosť.)

    Táto pani nám rozpráva o organizácii, ktorá pre postihnutých, hlavne mentálne postihnutých zaisťuje bývanie, zamestnanie. Rozpráva nám však aj vo všeobecnosti, že postihnutí majú povinnú 9. ročnú školskú dochádzku ako všetky iné deti. A spomína zákon LSS, podľa ktorého sa riadi všetok personál organizácie „Orkidén“.

    Pozýva nás na prehliadku „kolektívneho bývania“, o ktorom nám porozprávala, nesmieme však fotiť v súkromných bytoch postihnutých, veď i samotný personál - tam pracujúci - sa smie pohybovať len v spoločných miestnostiach.

    Kolektívne bývanie

    Šéfka organizácie nás „odovzdáva“ do rúk pracovníčke v bytovej jednotke. Už vstupom do bytovky som bola prekvapená „čistou čistotou“! Nepotkýnam sa o žiadny prah, jasná bezbariérovosť. Komúna však byt kúpila nie celkom bezbariérový, zamestnanci „Orkidén“ aj teraz ešte upravujú vstup na terasu pre vozíčkárov.

    Káva a torta pre návštevu je nachystaná na stole. Zatiaľ tu nie je žiadny z bývajúcich postihnutých, môžeme si kľudne osladiť kávu, pretože inak personál musí cukor skryť pred ich mlsnými jazýčkami.

    Máme možnosť so súhlasom Márie – jednej z bývajúcich – nahliadnuť do jej bytu. Pekne uprataný, s veľkým oknom, klavír a hojdacie kreslo tomu dodáva domácu atmosféru. Gill, čo nás sprevádza, nám chce ukázať jeden voľný byt, ktorý nikto nechce. Pýtame sa prečo? Odpovedá nám, že nie je slnečný, má malé okno. Vojdeme do bytu, ktorý je dokonale prispôsobený postihnutým, s kúpeľňou a kuchyňou (Príloha č.1, obr.2, obr.3), a my Slovenky sa zhodujeme, že by nám to malé okno vôbec neprekážalo. No, darmo, právo voľby je i tu na strane postihnutého. Avšak i Gill podotýka, že nevie na čo architekt myslel.

    Pri kávičke nám Gill rozpráva rôzne zážitky s postihnutými. Ako ľudia reagujú, ako reaguje ona. Snažia sa o úplnú integráciu postihnutých do života v spoločnosti Švédska. Jeden jej kamarát je proti integrácii, pretože keď bol v reštaurácii, sadli si oproti nemu mentálne postihnutí, ktorým tiekli z úst sliny a jeho prešla chuť jesť. Gill obhajuje, že chyba nebola v postihnutom človeku, ale  v osobnom asistentovi, či inom človeku, čo ich tam priviedol.

    Prichádza Mária, mentálne postihnutá, so svojím osobným asistentom, z dennej aktivity. Pozdraví nás, predstaví sa, stisne silno ruku a ide rýchlo do kuchyne, odkiaľ sa ešte rýchlejšie vracia s tanierom a lyžičkou, aby ochutnala z mrkvovej torty. S Gill sa rozprávajú o tom, čo prežila počas dňa. Prichádza ďalší – s Dawnovým syndrómom - a víta sa podobne ako Mária. A my sa lúčime. Gill nás silno objíma a nám je fajn.

5.4.2 Organizácia Emausse

   Tento všelijako popretkávaný projekt funguje, ako sa dozvedáme, perfektne. Keď sme vošli do nejakej bytovky, pýtame sa, ku komu ideme. Ideme navštíviť jednu dennú aktivitu pre mentálne postihnutých. Rozmýšľam, ako je byt upravený pre takúto aktivitu. Po otvorení, je mi jasné, že nie je byt ako byt. Tu je obrovská svetlá miestnosť, z ktorej sú ešte tri miestnosti oddelené širokými dverami a ešte sú vidieť široké dvere do kúpeľne. Táto veľká spoločenská miestnosť má aj kuchynskú linku, domáce kino s vežou (tu postihnutí odpočívajú) a všetko k tomu – gauč, veľký stôl, stoličky, no stále je tu dosť miesta na pohyb. Áno, pretože sú tu väčšinou mentálne postihnutí kombinovane s telesným postihnutím – vozíčkári.

    Ostatné tri miestnosti sú „pracovné“. V jednej sa maľuje, v ďalšej píše, vyšíva a v tretej je počítač, pri ktorom pracuje dievča s Dawnovým syndrómom. Môžeme sa na ňu pozrieť? S úsmevom súhlasí a ukazuje, že zaraďuje obrázky do skupín podľa určenej kategórie (veľkosti, farby, - ako chce počítačový program). Zvuk počítača reaguje na jej prácu (Príloha č.1, obr. 21).

    Ďalšie dievča nám ukazuje svoje maľby (Príloha č.1, obr. 19, 20), iná pani s mentálnym postihnutím má dennú aktivitu - kreslenie (Príloha č.1, obr.22, 23). Trochu sa porozprávame a ideme do ďalšieho oddelenia Emaussu. 

    Je to prvé oddelenie – triedenie šatstva z kontajnerov a ich prvá úprava – pranie. Pracujú tu piati mentálne postihnutí, dnes sú tu len dve dievčatá s Dawnovým syndrómom (s dvomi zamestnancami), pretože sú chorí. Majú desiatu a po nej prestávku, jedno dievča je v kuchyni, ešte čosi pojedá, pričom všetkým nám oznamuje, že ona je zdravá, aj keď všetci sú chorí (Príloha č.1, obr.11). Druhé dievča si prezerá knižku v malej miestnosti, za malým stolíkom (Príloha č.1, obr.10) a najradšej by nás všetkých hneď vystískalo, tak sme neodolali je otvorenému náručiu.

    Po rozprávaní o ich projekte nám navrhla jedna zamestnankyňa spoluprácu, ak budeme chcieť také niečo vytvoriť. Dodala, že nemusí byť projekt zameraný na Afriku, ale na Slovensko. Dala mi navštívenku oddelenia kníhkupectva a ja som im dala kontakt na seba.

    Na Slovensku je podľa mňa mnoho dobrých nápadov, projektov, no na realizáciu sa ťažko hľadajú financie a otázkou je, kto a ako dlho ich realizuje.

    Ďalej zamierime k malému obchodnému centru. Tu je kníhkupectvo Emaussu. Privítal nás muž, ktorý na prvý pohľad nevyzerá postihnutý a naša sprievodkyňa sa s ním rozpráva ako so seberovným. Potom nám však ukazuje, že on lepí knihu (Príloha č.1, obr.14) a ďalej, na špeciálnom stolíku, ktorý má nakreslené priehradky na triedenie, tieto knihy rozdeľuje podľa druhu. Kníh tu majú neúrekom. Prichádza ďalší muž s mentálnym postihnutím, ktorý sadá za pokladnicu a čaká. Keď odchádzame, vidím kreslá pri jednom pulte a tak dostávam odpoveď, či si tu ľudia môžu knihy aj len čítať.

    Neďaleko kníhkupectva sú ďalšie oddelenia Emaussu – secondhandy. Pripravujeme sa na „pach starých vecí“, ale vstupom do obchodu viem, že nie je sacondhand ako sacondhand. Dva obchodíky – oblečenie pre dospelých a oblečenie pre deti – na nás zapôsobili veľmi príjemne, aj ľudia sem dosť chodia nakupovať.

    Bazár s domácimi potrebami je tiež dosť navštevovaný a je spojený s dielňou mentálne postihnutých, takže sa tu s nimi stretáme. Asi osem dospelých mentálne postihnutých, z toho dvaja na vozíku, s piatimi zamestnancami sedia pri stole a zdieľajú spoločné chvíle relaxácie po práci (Príloha č.1, obr.12).

    O malú chvíľu sa už ocitáme v kaviarničke, vedľa ktorej je aj reštaurácia. Obe patria Emaussu, hoci má každá z nich (ako aj ostatné obchodíky Emaussu) svoje meno.

Príjemný personál nás znovu širokým úsmevom víta a mentálne postihnutí nám zdôrazňujú ako sú veľmi radi, že môžu tu pracovať pre užitočnú vec (Príloha č.1, obr.15).

5.4.3 Cirkevná dobrovoľnícka organizácia „DHM“

    Poznanie tejto cirkevnej organizácie nám sprostredkujú vedúci členovia (Príloha č.1, obr.14) v ich byte. Kávička a švédske koláčiky nám dotvárajú príjemnú atmosféru v spoločnosti pána, ktorý je funkčne postihnutý a jeho ženy – „farárky“ , obaja na dôchodku. Vo Švédsku ľudia chodia na dôchodok muži i ženy rovnako – v 65. roku života. Na stole sú nejaké brožúrky a knihy. Pán nás s úsmevom víta a hoci ťažko rozpráva, je mu vcelku rozumieť. Spomínajú na mnohé zážitky z pomoci, ktoré poskytovala ich organizácia. Prežívajú ich znova veľmi živo, smejú sa a divia.

    V brožúrke (DHM 2000) je i niekoľko kreslených vtipov, na ktorých sme sa pobavili. Tu sú dva z nich:

Tiež tu nájdeme typy - možnosti, ako urobiť dobrý skutok pre postihnutého. Napríklad:

1.    Pozri ako je prístupný kostol pre postihnutých a žiadaj o pomôcky

2.    Spýtaj sa zrakovo postihnutého, či chce pomôcť previesť cez cestu.

3.    Neparkuj na parkovisku pre postihnutých

4.    S kamarátmi pomáhajte v tábore pre postihnutých

5.    Rob reklamu talentovanému postihnutému atď.

    Máme dobrý pocit z tohto rozhovoru, pretože bol plný zážitkov. Pri odchode sme obdarovaný nejakými brožúrkami a knihami, a keďže sme sa dosť zarozprávali, pani sa ponúkne, že nás odvezie na ďalšie stretnutie, ktoré nás ešte čaká.

5.4.4 Kaija Karttunen, „sekretár postihnutých“

    S úsmevom nás privíta pani v strednom veku a pýta sa, či už sme plní informácií. Možno to vidieť v našich unavených očiach alebo snáď sa nám aj z „hlavy parí“? Každopádne pochválime pekný byt a už aj v jej sprievode robíme malú kolaudáciu švédskeho trojizbového bytu. Pani nám ponúkne čaj (čo po toľkých kávach s vďakou prijímame), nejaké koláčiky, chlebíky a ovocie. Popritom dáva na stôl prospekty o komúne, v ktorej čele sedí aj ona a my sadáme informácií chtiví za stôl. Spýtam sa, či smiem použiť diktafón a ona chápavo prikývne. Chvíľu hovoríme o počasí a pani podotkne, že ona – Fínskeho pôvodu – je na zimu zvyknutá, ale má rada aj leto. Tak začína rozprávať a mne pomaly svitá, že u nej, resp. tu – v komúne sa to všetko začína.  

    Snažili sa, tu vo Švédsku urobiť všetko tak , aby postihnutí, ako aj zdraví, nemuseli pri vybavovaní si čo najlepších podmienok svojho žitia chodiť na rôzne miesta, ale aby mali všetko „pod jednou strechou“.

    Dospelý si však musí samozrejme za týmto prísť k nim, nesmie čakať, že komúna mu všetko donesie „na tácke“. To sa mi páči. Bolo by to predsa pre ľudí príliš krásne a pre zamestnancov dosť namáhavé a divila by som sa, prečo Švédsko nie je ešte zaplnené prisťahovalcami. I tak vravia, že ich tu majú dosť a tí sú väčšinou leniví vybavovať si to, čo k usporiadanému životu vo Švédsku patrí.      

    A to je systematickosť. Napriek tomu v týchto systémoch „dýcha“ zvláštna jednoduchosť.

5.4.5 Marianne Olofson, vedúca dennej aktivity mentálne postihnutých

    Posledný deň nášho prieskumu máme navštíviť zariadenie, ktoré spadá pod „Orkidén“. Čiže čím sme začali, tým aj končíme. Toto je denná aktivita pre ťažko mentálne postihnutých.

    Na rozdiel od bytového priestoru Emaussu, toto je obrovská budova, kde sídlia aj iné firmy. Na prízemí patria ale dve oddelenia „Orkidén“.

    Typická severanka – blondína s usmiatou tvárou a tlmeným prízvukom reči, Marianne Olofson, nás víta a uvádza do zasadacej miestnosti. (Chcela som napísať prijímacia miestnosť pre návštevy, ale spomínam si, že steny sú plné násteniek s plánmi a tiež je tam tabuľa, čiže tu trávia aj malé „vzdelávacie“ alebo skôr „zdieľacie“ chvíle.) Tu nám rozpráva o svojej práci.

    Pýtam sa, či sú tu i ležiaci mentálne postihnutí. Marianne hovorí, že nie. O tých naozaj ťažko postihnutých nevie. Ja však z Ivanovho e-mailového listu viem, že deti takto ťažko postihnuté navštevujú „zvláštnu školu“ pre takéto deti, kde však často po vychodení školy mnohokrát ich život končí.

    Potom nás doprevádza po prvom oddelení, ktoré je vlastne relaxačné. Je tu kuchynka s jedálňou, kancelárie, prijímacia miestnosť (zasadacia), jedna malá učebňa a dve naozaj relaxačné izby. „Biela“ a „Džungľa“. V bielej sú dve postele. Tá väčšia je plávajúca. Skúšam ju rukou, Marianne sa usmeje a ponúkne, nech si vyskúšame. Nemusí nám dvakrát hovoriť. Tak sme to – my Slovenky- vyskúšali (Príloha č.1, obr.5). Zatiaľ Marianne zatiahla biely záves, pustila biely osviežovač vzduchu s farebnými rybkami, vidím zavesenú akúsi bielu lampu a ozdobu z bielych pásikov papiera a k tomu ešte zapne bielu hudbu. To nie, samozrejme, poznávam hudbu „Enyi“. Rýchlo vstanem z postele, aby som nepodľahla svojej únave.

    Avšak druhá relaxačná miestnosť – Džungľa – ma celkom prebrala. Táto miestnosť je asi o polovicu menšia ako „biela“ a je aj oveľa tmavšia. Je naozaj ako džungľa. Pomaľované steny i strop s džungľovým námetom, posteľ s džungľovou prikrývkou, džungľová hudba (vtáčiky a iné prírodné zvuky) a rôzne doplnky džungle ako napríklad farebné siete na strope alebo plyšová opica na stoličke (Príloha č.1, obr.4). Milá miestnosť, ktorá nás rozveselila.

    A už sme v jedálničke s kuchynkou, kde práve traja mentálne postihnutí (z toho dvaja s Dawnovým syndrómom, jeden na vozíku) obedujú a nás ponúkli ...čím asi? Kávičkou a koláčikmi. Pýtam sa, či si tu aj obedy varia. Nie, tie dovážajú, ale často si tu s mentálne postihnutými pečú. A varia kávu, čaj.

    Po obedovej prestávke sme prešli do druhého oddelenia – pracovného. Všetky priestory sú tu veľmi veľké, priestranné, takže i vozíčkári tu môžu aj „tancovať“. Mimochodom, majú tu aj hodiny tanca! Väčšinou v piatok. Práve sa na jednu chystajú. (Aha, to je už piatok?)

    Prevedení širokou chodbou so šatňami prechádzame opäť akousi kuchynkou, kde jeden mladík (s Dawnovým syndrómom) umýva riad. Pozastaví ma a začne mi s úsmevom niečo hovoriť a keďže som posledná, nemám tu tlmočníčku. Tak sa usmejem a prikývnem a vidím mu šťastné oči mojej spätnej reakcie, tak dúfam, že som ho snáď pochválila.

    V najväčšej miestnosti je veľký stôl s hŕbou škatúľ s papiermi. Marianne nám vysvetľuje, že táto firma im dala natlačené tri druhy papierov, ktoré majú roztriediť podľa tlače, pretože sú zmiešané.   Z inej miestnosti, tiež dosť veľkej sa k nám hrnie jedna slečna so strapatými vlasmi, mentálne postihnutá, ktorá je aj psychicky narušená, a ktorá nám skoro až s plačom oznamuje, že ona by to tak veľmi chcela triediť, ale nemôže, lebo to nevie. Že dve by ešte zvládla, ale tri...to je veľa. Marianne ju poľutuje, no nie tak ľútostivo, ale normálnym potľapkaním po pleci a povie, že bude robiť nabudúce. 

    Ďalšie menšie miestnosti sú skôr ako triedy, no nie tak vyučovacie ako skôr vzdelávacie, príjemne zariadené. Sú tu programy – schémy – dňa skupiny mentálne postihnutých, dvojice, záleží od druhu a stupňa postihnutia. Jeden autista má tu samostatnú triedu.

    Páči sa mi farebnosť stien v tomto zariadení a tiež pestrosť rôznych násteniek, nábytkov. Prelínajú sa tu tri atmosféry: domáca, pracovná a učebná. Cítili sme sa tu so sestrou príjemne.

5.4.6 Ivan Björn, osobný asistent

    Chvíle, čo netrávime návštevami, rozprávame sa s Ivanom. Resp. on rozpráva. O Švédsku, svojej práci, postojoch, pohľadoch.

    Už elektronickou poštou od Ivana sme sa dozvedeli, ako to tu chodí, keď sa matke narodí už postihnuté dieťa. Tu na mieste nám to ešte vyjasnil, pretože písanou formou pochopiť aj čo to je vlastne „komúna“ nám robilo trochu ťažkosti. Nasledujúce informácie teda uvádzam z e-mailového listu Ivana (Príloha č.5).

    Čiže: narodí sa dieťa. Pri jeho pôrode sa zistí že je postihnuté, Treba si uvedomiť, že vždy sa vychádza od indivídua. Nie z nejakej „normy“, podľa ktorej by dieťa „zaškatuľkovali“ jasnou diagnózou. Teda aj vyšetrovanie sa robí len na základe prejavov samotného dieťaťa, nie všeobecných prejavov postihnutia.

    Keď sa takéto vyšetrenie robí, začína sa od rodičov. Začína sa konštatovaním, že dieťa je mentálne postihnuté. Potom sa ide k lekárovi v komúne, alebo na detské stredisko, ktorých je veľa a sú pomerne na husto. Tam sú k dispozícii všetci od psychológa po špeciálnych lekárov. Tu sa mu snažia pomôcť a dať typ na rôzne pomôcky atď. Každopádne rodičia dostanú jednorazový peňažný príspevok, ak sa dieťa už postihnuté narodilo.

    Ak rodičia alebo zamestnanci škôlky zistia až napr. po dvoch rokoch, že dieťa je mentálne postihnuté, obrátia sa na túto detskú centrálu. 

    Keď obyčajný detský doktor toto dieťa vyšetrí, napíše na „Habiliteringscentral“ - to je centrála pre rehabilitáciu všetkých postihnutých v akomkoľvek veku. Odtiaľ zavolajú rodiča na vyšetrenie s dieťaťom. V rehabilitačnom centre, ktoré patrí pod zdravotníctvo, sú zamestnanci s rôznymi kompetenciami: kurátor - poradca, psychológ, pedagóg, medicínska kompetencia, pracovný terapeut. Tu spravia vyšetrenie a poradia rodičom čo ďalej a pomôžu im. Prípadne ak majú zvýšené výdavky, alebo potrebujú medicínsku opateru v dome, tak im pomôžu. Do troch rokoch sa však okrem detských prídavkov nedostáva iná ekonomická pomoc pokiaľ sa tu nejedná o veľmi zaťažujúce postihnutia, pretože práca s dieťaťom je pomerne rovnaká do troch rokov, nezávisle od toho či je dieťa napr. mentálne postihnuté alebo nie.

    Po vyšetrení chodí dieťa do škôlky, tam kde chodilo a nič sa na situácii nemení, okrem toho, že rodičia a zamestnanci v škôlke sa môžu obrátiť na rehabilitačné centrum a dostať rady a podobne. Čiže dieťa sa vyvíja v svojom okolí na svojej úrovni zaintegrované v riad-nej škôlke - jasliach. Ak by však dieťa bolo ťažko postihnuté a rodičia by nemali možnosť zvládnuť sa postarať o dieťa - tu hovoríme o absolútnom rannom vývoji - tak majú rodičia možnosť dostať pomoc, poslaním dieťaťa na špeciálne centrum, alebo dostať pomoc do domu a tak sa odbremeniť. Všetko však vždy začína v reha-bilitačnom centre a vždy sa vychádza individuálne z danej situácie.

    Keď dieťa nadobudne šesť rokov, začína chodiť do školy. Situáciu a vývoj dieťaťa na škole preberá pedagogická inštitúcia - škola.

    Rodičia rozhodujú, do akej školy dieťa bude chodiť do „zvláštnej školy“, ktorá je len pre mentálne postihnutých a kombinovane postihnutých. Ak rodičia rozhodnú že dieťa bude chodiť do riadnej školy a je mentálne postihnuté, tak sa môže stať, že nakoniec nezvládne učebný plán a tak i samy rodičia dospejú k tomu, že lepšie by bolo chodiť do zvláštnej školy.

    Zoberme si však, že ten mentálne postihnutý je usilovný v riadnej škole, ale nezvládne matematiku a angličtinu. To ešte neznamená, že kvôli tomu musí chodiť do zvláštnej školy, ale škola mu dá zvlášť hodiny a podporí ho v tom, aby tie predmety zvládol.

    Školský zamestnanci učitelia a pod. sa majú možnosť obrátiť na špeciálnych pedagógov a dostať podporu a rady.

    Ak dieťa chodí do zvláštnej školy, tak tam majú dva učebné plány. Prvý je, aby sa dieťa aspoň za tých deväť rokov naučilo čítať a písať. Ak toto nefunguje tak druhý učebný plán je vyvíjať dieťa prakticky. To znamená, aby bolo čo najsebestačnejšie v každodennom živote. Pochopiteľne, že tu nieje určená presná hranica a tak sa dá mat obidva učebné plány na zreteli. Východisko je, aby sa dieťa naučilo čo najviac a tak potrebovalo čo najmenej pomoci v svojom budúcom živote.

    Inak sú aj mentálne postihnuté deti integrované. Špeciálne školy pre nich sa zrušili a tí pedagógovia, čo v nich robili, sú „roztrúsení“ po celom Švédsku a pomáhajú žiakom tam, kde bývajú. Z inštitúcií zostal len jeden štátny podnik, kde sú všetky pedagogické skúsenosti zhrnuté a kde sa rodičia i deti a učitelia môžu obrátiť pre radu a pomoc. A to sú práve tie „rehabilitačné centrá“. Často i deti majú osobných asistentov, ktorí sú „mostom“ – pomocníkom v kontakte so svetom. Či už sú to deti zrakovo postihnuté, mentálne postihnuté, s poruchami učenia, alebo nehovoriace a pod.

    Na konci listu Ivan dodáva:

„Švédska filozofia je: Nekomplikovať veci, vychádzať s problémami na individuálnej úrovni a snažiť sa jedincovi pomôcť s tým čo naozaj nezvládne.

    Táto horeuvedená odpoveď je výsledok mojich skúsenosti a rozhovor so špeciálnym pedagógom, ktorý doplnil moje poznatky.“

(Príloha č.5)

5.4.7 Ďalšie informácie o pomoci postihnutým vo Švédsku

    So sestrou prichádzame do bytu Ivana po návštevách vyčerpané, ale zato plné nových poznatkov. No i tak sme ešte schopné prijímať ďalšie informácie, a keď nevládzeme zapisovať, použijeme s jeho dovolením diktafón.

    Ivan je osobný asistent svojej ženy. Čiže už i bývanie s nimi nám dáva veľa nových skúseností. Ivan vraví, že asistent je rukami, nohami postihnutého.

    „Postihnutý má právo voliť si v živote. Voliť si život a svoju budúcnosť patrí k základným právam človeka. A k týmto právam patrí aj možnosť si zvoliť asistentov – aj keď sú to príbuzní. Pokiaľ tento vzťah postihnutého neobmedzuje, tak tá pomoc, ktorú dá človek, ktorý žije v tej istej domácnosti, je mnohokrát viac hodná a má vyššiu kvalitu, ako keď je to človek cudzí. Keď pracujem pre svoju ženu, nie som jej „manželom“, ale osobným asistentom. To znamená, že jej vôľu, priania, prácu, ktorú treba vykonať nikdy nezanedbávam a nikdy ju neobmedzujem z nejakého manželského postoja. Treba si uvedomiť, že my „zdraví“, povedal by som „menej postihnutí“ si môžeme oddýchnuť, odpočinúť. Ale jeden postihnutý sa nikdy nemôže zobrať dovolenku od svojho tela. Preto pokladám možnosť voliť si osobného asistenta za jednu z najpálčivejších práv postihnutého človeka.“

    Ombudsman

    Na webovej stránke „handikapp ombudsmana“ www.ho.se. – obhajcu práv postihnutých mi Ivan prekladal tieto informácie:

    9. ročná školská dochádzka je povinná aj pre mentálne postihnutých. Môžu navštevovať :

-        základnú školu (Grundskolan) - integrácia s individuálnym učebným plánom

-        „zvláštnu školu“ (Gruntsürskolan) - 9 rokov + 1 rok prípravný, kde je učebný plán ako v základnej škole, pričom rozsah a obsah je prispôsobený na každého žiaka (individuálny učebný plán)

-        „praktickú školu“ (Träningskolan) – viac zameraná na praktické vyučovanie a cvičenie zručností. Je pre žiakov, ktorý nezvládnu ani „zvláštnu školu“. Učia sa uspokojiť základné potreby.

     Má 5 obsahových zameraní:

-        komunikácia a sociálne vzťahy

-        motorika

-        uvedomenie si skutočnosti, seba

-        poznanie pravdy sveta

-        denné aktivity – vytvárať si program aktivít.

    Žiak, ktorý je integrovaný na základnej škole dostáva vzdelávanie v jednej triede so zdravými žiakmi, má vyučovanie prispôsobené tak, aby mohol spolupracovať s triedou (zvládne obsah, i rozsah, ale metódy sú iné).

    O integrácii rozhoduje školská rada každej školy, taktiež o prípadnej zmene vzdelávania integrovaného žiaka, pričom sa musia zhodovať učitelia a súhlasiť rodičia.

    Keď vyučovanie nefunguje zo stanoviska žiaka, musí byť iným spôsobom prispôsobené vyučovanie žiakovi.

    Medzi rodičmi a dieťaťom do 18. roku spolu s učiteľmi sa konajú dvakrát do roka tzv. "vývojové rozhovory" (platia pre všetkých žiakov) o tom, ako dieťa môže dostať najlepšie možnosti rozvoja v škole. Tu sa tiež vypracúvajú individuálne plány podľa potreby. Rodičia a personál školy sa môže iniciatívne stretávať so žiakmi.

    Ak sa dieťa v škole nerozvíja, rodičia sa obrátia na riaditeľa. Ak nemôže dosiahnuť odpovedí ani u neho, obrátia sa na školský úrad v komúne ("nämdt"), a ak nenájdu pomoc ani tam, je tu štátna školská komisia (najvyšší školský úrad).

    Zo zákona vyplýva žiakove právo na dovoz do školy, ako aj rovnocenný prístup k všetkým žiakom.

5.4.8 Odchod zo študijného pobytu vo Švédsku  

    Moja mentálna únava ma presviedča o tom, že som obohatená o veľmi veľa informácií. Žiadajú sa mi uložiť niekde na papier, aby sa mi uvoľnila "kapacita mozgu" a hlavne, aby nezostali zabudnuté.

    Viem, že týmto odchodom naša práca nekončí, ale práve naopak. Začína. Návšteva švédskej katedry, možno novootvoreného švédskeho veľvyslanectva v Bratislave a samozrejme štúdium kníh a materiálov, aby som si vybavila všetko, čo som tu prežila.

    Ivan nám ďakuje za návštevu, ktorou sme mu dali možnosť rozdať zo seba. Aj toto ma utvrdzuje o jeho obetavom živote a obdivujem jeho neustálu dobrú vôľu a ochotu pomáhať. Ďakovanie je predsa hlavne našou "úlohou"!

    Priatelia, ktorých som tu spoznala mi akoby dávali inú úlohu. Vylepšiť Slovensko. Neprišla som predsa Slovensko kritizovať, ale porovnávať. Viem, že to chápu.

Dávajú mi ešte zopár rád, veľa darčekov a obrovské množstvo dojmov. Snáď sa ešte stretneme. Verím, že naším odchodom nekončia ani tieto priateľstvá.     

5.5 Porovnávanie vybraných aspektov sociálnej integrácie mentálne postihnutých vo Švédsku a na Slovensku

    „Poslaním porovnávacej a medzinárodnej pedagogiky je objavovanie, vysvetľovanie, podporovanie a šírenie poznatkov o vzdelávacích systémoch a o ideách a problémoch vzdelávania vo svete.“ (Průcha 1999, s.24)   

5.5.1 Zabezpečenia sociálnej integrácie mentálne postihnutých vo Švédsku a na Slovensku.

    V rámci sociálnej starostlivosti štátu o mentálne postihnutých obe spomínané krajiny majú vyvinutú sieť sociálnej pomoci.

    Na Slovensku je podľa zákona každé dieťa "vzdelávateľné". Edukácia (teda nielen vzdelávanie) detí s mentálnym postihnutím je zabezpečené spomenutými inštitúciami.

    Ako vyplýva zo štatistiky inšpekcií Špeciálneho pedagogického ústavu ( http://193.87.78.9/Specialna_pedagogika/stavVaVz.vtf ) zo školského roku 2000/ 2001 v špeciálnych školách (Príloha č.9), podstatným pozitívom je dosahovanie dobrých vzdelávacích výsledkov integrovaných žiakov v stredných školách, dobrá sociálna klíma, dostupnosť vzdelávania pre všetkých žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami a akceptovanie požiadavky rodičov integrovať deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Medzi podstatné negatíva uvádza štatistická správa o.i.: nevyhovujúcu kvalifikovanosť učiteľov, výchovné problémy z málo podnetného prostredia žiakov, nedostatočné materiálno-technické vybavenie, absencia individuálnych výchovno-vzdelávacích programov, nedostatočne fungujúci servis špeciálno-pedagogickej diagnostiky. Negatívne skúsenosti máme i v integrácii absolventov špeciálnych škôl do zamestnaní, ako aj ostatných dospelých s mentálnym postihnutím.

      Vo Švédsku je 9.ročná školská dochádzka povinná pre všetky deti, integrácia postihnutých žiakov v bežných školách je samozrejmá, špeciálne školy zanikli, zostali len jedného zamerania - pre ťažko mentálne postihnutých. O zaradení žiakov do týchto tried rozhodujú rodičia. Pomôcky potrebné k životu mentálne postihnutých vo Švédsku sú dobre zabezpečené, dostupné pre každého postihnutého individuálne a to zaručuje lepšia legislatíva a ekonomika. 

    Švédsko je viac zamerané na sociálnu integráciu dospelých ľudí s mentálnym (či iným) postihnutím. Podľa mienky zainteresovaných ľudí v našom prieskume ide v tejto krajine o dosiahnutie rovnoprávnosti funkčne postihnutých so zdravými ľuďmi a úplné akceptovanie ľudí s ťažšími postihnutiami v spoločnosti. Snažia sa o to, aby dosiahli takú úroveň integrácie ako majú v tejto krajine medzi mužmi a ženami. Tzn., že táto vzájomná akceptácia je "v ľuďoch", teda aj diskriminácia (ako spomíname i v 3. kapitole o obhajcovi verejných práv) je priam nemožná. 

    Verejnosť vo Švédsku sa viac zaoberá otázkami sociálnej integrácie mentálne postihnutých. Kvalifikácia pracovníkov s mentálne postihnutými ľuďmi nie je nutne podmienená vysokoškolským vzdelaním a v prieskume sme sa stretli často s tým, že stačí záujem človeka pracovať s nimi, mať vzťah k tomuto povolaniu a komúna sa poprípade snaží zaistiť vzdelávacie kurzy k doplneniu minimálneho odborného vzdelania. 

    V oboch krajinách oceňujeme veľa neštátnych zariadení a iných záujemcov o mentálne postihnutých, ich život, a teda i integráciu do spoločnosti, ktorú zabezpečujú informovaním verejnosti, prípravou projektov a ich samotnou realizáciou alebo jednoducho konkrétnou pomocou ľuďom s mentálnym postihnutím.

5.5.2 Bývanie pre ľudí s mentálnym postihnutím

    Podľa našich poznatkov a skúseností konštatujeme, že sociálna integrácia mentálne postihnutých ľudí vo Švédsku je v tejto oblasti omnoho popredu. Zákon zaisťuje postihnutým bývanie podľa ich želania a zaistenie bývania pre nich sa nerieši inštitucionálnym bývaním, ale čo najviac rodinným. Zariadenia bytov je vždy prispôsobené potrebám a čo najbližšie predstavám postihnutého. Rešpektuje sa ich právo na súkromie, právo výberu, či vôbec právo na bezpečný a šťastný život.   

    Deti s mentálnym postihnutím zostávajú bez problémov v domácom prostredí s rodičmi, ktorým prípadné ťažkosti môžu uľahčiť okrem materiálnej, finančnej, ako aj inej sociálnej pomoci aj spomínané „odbremeňujúce domovy“. 

    Chránené bývania sú u nás ešte málo rozvinuté. Keď sme hľadali alternatívu tohto bývania, narazili sme na mnoho prekážok. Najčastejšou bolo, že chránené bývanie pre mentálne postihnutých ľudí, ktoré sme našli v adresári na internete, boli zrušené (Dom sv.Jozefa na Jakubovom nám. v Bratislave, Chránené bývanie v Rusovciach, DSS Aktiva nemala práve klientov). Nevieme, či ide o nespokojnosť klientov s bývaním, alebo nedostatok prostriedkov na udržiavanie bývania, či nezáujem, možno neinformovanosť o tejto možnosti ap. Tieto nedostatky sú možno zakotvené v ešte nie tak dôsledne prepracovanej legislatíve. Napokon i chránené bývanie uvedené v našej diplomovej práci - Dom Betánia v Senci je cirkevné. Štát preto zatiaľ ešte stále rieši tento problém bývania väčšinou inštitucionálnym spôsobom – Domovy sociálnych služieb s týždennou, polročnou, či celoročnou prevádzkou, ktoré zaisťujú bezpečné a čo najviac prispôsobené bývanie tak deťom ako i dospelým s mentálnym postihnutím.

    Mnohé projekty na Slovensku (napr. Občianske združenie Rehamenta, tiež samotného mesta Bratislavy, ktorá chce v budúcnosti vymedziť niektoré byty pre postihnutých) však načrtajú odvážne kroky aj v tejto alternatíve sociálnej integrácie mentálne postihnutých.

5.5.3 Aktivity pre mentálne postihnutých

    Aktívny život mentálne postihnutých detí i dospelých je podľa nášho prieskumu zabezpečený dobre v oboch krajinách v rámci svojich možností.

    Švédsko v pokročilej sociálnej integrácii zaisťuje denné aktivity pre mentálne postihnutých čo najviac v spoločnosti zdravých ľudí. O tom svedčí aj skutočnosť integrácie každého dieťaťa do bežných škôl, tiež častá pracovná integrácia dospelých s mentálnym postihnutím vo firmách, spoločenská angažovanosť v prispôsobení prostredia pri akýchkoľvek spoločenských podujatiach (tým myslíme napr. bezbariérových kultúrnych siení, sociálnych zariadení, výťahov, kostolov, atd.). Denné aktivity dospelých mentálne postihnutých sú robené tak, aby boli užitočné pre verejnosť.

    Na Slovensku funguje celkom dobre špeciálne školstvo s kvalifikovanými pedagógmi, mimoškolských aktivít pre deti s mentálnym postihnutím zaisťuje taktiež mnoho organizácií. Dospelí s mentálnym postihnutím majú v špeciálno-pedagogických zariadeniach veľa činností prospešných spoločnosti. Problémom u nás zostáva stále zamestnanie zdravotne postihnutých občanov. Tzv. „chránených dielní“ nie je dostatok. Je málo možností najmä regionálneho uplatnenia sa a niektoré prípady úspešnej socializácie u ťažko mentálne retardovaných sú výnimočné. (Pikálek, 1998)   

5.5.4 Cirkevné organizácie pomáhajúce mentálne postihnutým

    Vo Švédsku existuje „Švédska cirkev“, ktorá je štátna, teda i organizácie v tejto cirkvi a ich aktivity, projekty, sú podporované štátom. Tak je to napr. i u spomínanej organizácie Emausse.

    Naopak, ako i na Slovensku, cirkevné organizácie – Katolíckej cirkvi, Evanjelickej cirkvi, ap. – sú financované cirkvou, a preto väčšina činností a aktivít, ktoré konajú na pomoc mentálne postihnutým, sú dobrovoľnícke. Sociálne služby u nás poskytuje najmä: Slovenská katolícka charita, Misijné hnutie sv. Vincenta a Evanjelická diakonia. A môžeme znovu opakovať, že cirkev u nás zaisťuje aj chránené bývanie (Dom Betánia).

    Švédska organizácia „DHM „ patrí pod Cirkev Bratskú. Preto sme v prieskumnej časti spomenuli dobrovoľnícku pomoc mentálne postihnutým prácu jezuitských dobrovoľníkov, ktorí patria pod Katolícku cirkev.

    Prečo sme sa vôbec rozhodli spomenúť cirkevné organizácie? Právo každého človeka je predsa aj právo na náboženskú slobodu. A to patrí tiež k sociálnej integrácii mentálne postihnutých – združovanie sa v spoločnosti vybranej cirkvi.

    Poznanie cirkevnej organizácie DHM vo Švédsku nás zaujalo i z hľadiska zabezpečenia podmienok pre integráciu postihnutých v kostoloch, kde sa o.i. organizácia DHM snaží najviac pomôcť (bolo to vlastne i základnou myšlienkou pri ich vzniku).

    Na Slovensku sme podobnú cirkevnú (a vlastne ani štátnu) organizáciu nenašli, no pre veriacich by rešpektovanie ľudí s mentálnym postihnutím malo byť samozrejmosťou. Nejde tu však len o rešpektovanie ľuďmi, no najmä zabezpečením podmienok pre integrovanú účasť postihnutých v kostoloch, ako je napr. bezbariérovosť. Novostavby kostolov sú podľa našich skúseností už vo väčšej miere zriaďované práve bezbariérovo.

5.5.5 Osobná asistencia

    Alternatíva sociálnej integrácie ako je osobná asistencia je známa u nás i vo Švédsku, rozdiely medzi týmito krajinami vyplývajú tak z rozvoja krajín, ako i z mentality ľudí.

    Z prieskumu vyplýva, že osobná asistencia vo Švédsku je lepšie ohodnotená. Finančne i ľudsky. Ako sme ďalej z prieskumu zistili, prácu osobného asistenta Švédi často berú ako „prechodnú prácu“. Neznamená to však, že by sa tejto práci vyhýbali, ale práve naopak, je to najčastejšie vyhľadávaná „prechodná práca“. Zaujímavé je, že osobná asistencia je ohodnotená štátom tak, že človek ju môže vykonávať ako jediné zamestnanie, ktoré človeka uživí, teda nemusí mať pri tom iný zdroj zárobku. Rozdiel je aj v tom, že ju môže vykonávať i rodinný príslušník postihnutého.

    Podmienky výberu osobného asistenta vychádzajú z ich práva, tak sú zachované aj práva osobného asistenta podľa právnych slobôd a platí to na Slovensku aj vo Švédsku.

6. Odporúčanie pre špeciálno-pedagogickú prax

    Průcha (1999) uvádza, že Medzinárodná komparácia je užitočná pre niektoré analýzy v oblasti sociálnych vied, najmä v sociológii. Tamtiež čítame, že najširšiu skupinu užívateľov informácií produkovaných v medzinárodnej komparácii vzdelávacích systémov predstavujú tí, ktorí sú priamo s týmto systémom spätí, teda učitelia, pedagogickí pracovníci, študenti učiteľských odborov, výskumní pracovníci vo sfére školstva, bezprostredne tiež rodičia a zainteresovaná verejnosť. 

    Poznatky z nášho najmä komparatívneho prieskumu nám ukázali švédsku sociálnu integráciu mentálne postihnutých vo vrcholiacej fáze. Pre špeciálno-pedagogickú prax môžeme zhrnúť niekoľko odporúčaní pre komplexnejší a kvalitatívne lepší proces sociálnej integrácie mentálne postihnutých na Slovensku, vyplývajúcich z našich prieskumných zistení:

1.    Na úrovni stredísk pomoci

-        decentralizovať poskytnutie pomoci do samostatných centier pre lepšiu prehľadnosť, vybavovanie a vytvoriť tak istý sociálny systém pomoci postihnutým, podľa možností bez poplatkov 

-        tím poradcov pre postihnutých, od psychológa, špeciálneho pedagóga, atd., po administratívneho poradcu,

-        vytvoriť pracovníka – tzv. sekretára postihnutých, ktorý podáva konkrétne rady konkrétnemu postihnutému k zaradeniu do spoločnosti, tzn., zaradenie do školy, do zamestnania, prípadne nejakých aktivít počas dňa, zabezpečenie pomôcok, prehľad v právach a zákonoch pre postihnutých, zabezpečenie bývania

-        odborník (napr. absolvent VŠ so zameraním na špeciálnu peda-gogiku) pre špeciálne pomôcky, ktoré zabezpečuje iná inštitúcia, avšak tu mu určia druh a počet pomôcok podľa jeho stavu,

-        určenie osobného asistenta a jeho počtu pracovných hodín – podľa odborníka (napr. aj absolvent VŠ, odboru špeciálnej pedagogiky),

-        stredisko rehabilitačnej pomoci postihnutým akéhokoľvek druhu, stupňa postihu a veku jedinca, kde pracuje tím zdravotných pracovníkov, ako sú lekári, rehabilitační personál,

-        detské stredisko pre postihnutých, v ktorom sa zaoberajú každým dieťaťom ako indivíduom a hľadajú možnosti optimalizácie jeho stavu, pričom spolupracujú s rodičmi a pedagógmi v školách, ako aj s tímom poradcov z iného strediska (psychológ, špeciálny pedagóg,...)

 2. Na úrovni školských inštitúcií

-        každému postihnutému žiakovi vytvoriť individuálny vzdelávací plán, čím sa otvoria možnosti integrácie do bežných škôl

-        pravidelné (aspoň raz za mesiac) stretanie sa učiteľov s rodičmi individuálne, kde sa vypracováva individuálny vzdelávací plán, diskutuje o dieťati, jeho výsledkoch a potrebách

3. Na úrovni osobnej asistencie

-      finančne vyššie ohodnotiť prácu osobných asistentov, aby sa mohla vykonávať ako samostatné zamestnanie a dosiahnuť tak jej vyššiu kvalitu,

-      dať možnosť vykonávať túto prácu ako zamestnanie aj príbuzným postihnutých,

-      prvoradý by mal byť záujem osobného asistenta o túto prácu, druhoradé vzdelanie, dať mu možnosť doplniť si vzdelanie v krátkom čase a o konkrétnom postihnutí, ktoré má človek, o ktorého sa bude starať,

-      registrovať osobných asistentov do jedného strediska, jednej firmy,

-      ohodnotená práca robí sebe reklamu, čím by sa rozšírilo pôsobenie osobných asistentov v mnohých regiónoch,

-      vytvoriť možnosť práce osobného asistenta i ľahšie postihnutým, ako sú dyslektici, dysgrafici, a pod. (iná forma osobnej asistencie – niečo ako doučovanie)

4. Na úrovni bývania pre postihnutých

-      v projektoch verejných stavieb, budov zabezpečiť ich prispôsobenie pohybu zdravotne postihnutých ľudí,

-      budovať a vyhradzovať bezbariérové byty pre „chránené bývanie“ zdravotne postihnutým a sprístupniť im túto možnosť bývania,

-      s rešpektovaním ich súkromia byť vždy postihnutým na blízku, keď potrebujú pomoc, prípadne vytvoriť isté „konzoly“, ktoré budú kontrolovať bývanie zdravotne postihnutých ľudí, ktorí bývajú ďaleko od miest stredísk pomoci,

-      zabezpečovať zariadenie bývania pre postihnutých čo najviac podľa ich želaní,

-       

5. Ďalšie odporúčania

-      vytvárať podmienky dospelým mentálne postihnutým pre verejno - prospešné práce medzi zdravými občanmi,

-      vyhradzovať miesta pre parkovanie áut prevážajúcich ľudí s obmedzenou možnosťou pohybu na každom parkovisku,

-      informovať verejnosť o úspechoch a možnostiach užitočnej práce mentálne postihnutých ľudí, vytvárať rôzne diskusie na tieto témy, dať väčší priestor v médiách otázkam sociálnej integrácie mentálne postihnutých,

-      lepšie ľudsky ohodnotiť prácu s mentálne postihnutými ľuďmi, aby sa tak zvýšil záujem o prácu s týmito ľuďmi, poukázať na pozitíva práce s nimi ( túžba po užitočnosti ľudí s mentálnym postihnutím, chcenie učiť sa, optimizmus),

-      uskutočňovať spoločenské podujatia s účasťou  mentálne postihnutých ľudí, dať možnosť spoznávať týchto jedincov viacerými spôsobmi než len ich „produktmi“, výrobkami (ako napr. rôzne dobrovoľnícke práce v rámci ich dňa, aktivít, vzájomné exkurzie do špeciálno-pedagogických zariadení a bežných škôl, inštitúcií, a tak vnášať do povedomia ľudí ich „neškodnosť“ a postupne vytvárať solidárnu mentalitu ľudí,

-      informovať veriacich ľudí o možnostiach pomoci zdravotne postihnutým ľuďom zúčastňovať sa na bohoslužbách a iných cirkevných podujatiach, informovať správcov farností, že môžu vykonávať zbierky pri bohoslužbách na zabezpečenie rôznych pomôcok ( zväčšovacie lupy, slúchadlá, bezbariérové vchody, samootváracie dvere, dostupné toalety, prispôsobené vozíčkárom,...)

-      vzdelanie pracujúcich s mentálne postihnutými nie nutne vyžadovať vysokoškolské vzdelanie, dôležitý je záujem, podľa možností vytvoriť isté krátkodobé vzdelávacie kvalifikované kurzy pre záujemcov o túto prácu.

Proces sociálnej integrácie sa dostáva dopredu v ľudskej sebarealizácii, preto je potrebné ľuďom s mentálnym postihnutím umožniť prejaviť sa. Z prieskumu vyplýva i potreba zakotviť ľudské práva mentálne postihnutých v prehľadnejšej, menej fragmentovanej a integrovanejšej legislatíve, informovať postihnutých o jeho právach, možnostiach kvalitnejšieho života, a vytvoriť k tomu jeden druh verejného ochrancu ľudských práv zdravotne postihnutých ľudí. Veľmi dobré odporúčania, z ktorých by sa mala i naša vláda pridŕžať práve v rámci sociálnej integrácie mentálne postihnutých sú stanovené v Helsinskej deklarácii o rovnosti a službách pre ľudí s mentálnym postihnutím z 11. júla 1996 (Príloha č.12), najmä v článkoch č.6 – 9. 

ZÁVER 

    Integrácia a celková socializácia postihnutých má svoje zákonitosti v závislosti od druhu postihnutia (Pikálek, 1998), záleží však aj od rozvoja spoločnosti a mentality ľudí.

    Našou prácou sme dospeli k záveru, že proces sociálnej integrácie mentálne postihnutých dosahuje v niektorých krajinách, ako je aj Švédsko, už, ak sa to dá tak povedať, konečnú fázu. Kedy túto úroveň dosiahneme na Slovensku je otázkou, môžeme však konštatovať, že v našich podmienkach sociálna integrácia mentálne postihnutých ľudí napreduje stále rýchlejšie.

    Dôležitým krokom je vždy správna štátna legislatíva, ktorá umožňuje zdravotne postihnutým občanom túto integráciu, ale títo jedinci majú možnosť vybrať si aj zo služieb, ktoré poskytujú mimovládne organizácie.

    Individuálny prístup, špeciálne potreby má každý človek. Zdraví jedinci majú však výhodu v samostatnom zabezpečení si svojich záujmov, či uspokojení potrieb. Postihnutí jedinci sú obmedzení v týchto možnostiach uspokojenia svojich i základných biologických potrieb, nehovoriacich o tých špeciálnych. Preto sme tu my, záujemcovia o ich lepší život (profesionálne i dobrou vôľou), čo sa snažíme „vysekať ich tŕnistú cestu životom“.         

Zhrnutie

    Švédsko začalo integráciu postihnutých v 70-tych rokoch 20.storočia, pričom plne sa rozvíjala v 80-tych rokoch.

V súčasnosti je vo Švédsku pomoc zdravotne postihnutým, a teda sociálna integrácia postihnutých decentralizovaná v miestnych systémoch spoločnosti.

     Zhrnieme teda niektoré rozdiely poskytovania sociálnej pomoci postihnutým vo Švédsku od Slovenska v nasledujúcich odsekoch.

    Komúna – územná jednotka, ktorá sa stará o zabezpečenie zaradenia do škôl, do zamestnania, príp. denných aktivít, ďalej osobnej asistencie, prispôsobeného bývania, vybavenie pomôcok, poskytovanie informácií o možnostiach kvalitnejšieho života postihnutých a snaží sa o zabezpečenie tejto kvality života. Pre ľudí s postihnutím sú tieto služby, poskytované komúnou, bez poplatkov, rozpočet hradí štát. V jednej budove komúny si teda postihnutý jedinec alebo jeho zákonný zástupca vyrieši 80 % problémov, resp. požiadaviek, vychádzajúcich z ich postihu.

    Legislatíva, zahrnujúca práva postihnutých, je prehľadná, predkladaná tak postihnutým ako aj širokej verejnosti, a jej dodržiavanie je kontrolované pracovníkmi komúny. Overovanie napadnutia práv má v náplni práce dôveryhodný a ľahko dostupný verejný ochranca práv – ombudsman – pre postihnutých.

    Postihnutý dostáva od štátu penziu, v prípade zvýšených výdavkov mu štát môže dať ešte isté príspevky.

    Dospelí ľudia so zdravotným postihnutím sú podľa možností vždy zaraďovaní do bežných pracovísk, prípadne sú k nim zamestnávaní aj špeciálni pracovníci, alebo sú činní v rôznych denných aktivitách, ktoré poskytujú firmy, cirkev, či iné organizácie. Tieto aktivity ponúka postihnutým komúna.

    Osobná asistencia je na vysokej úrovni. Osobný asistent je finančne ohodnotený tak, že to sme vykonávať ako jedno zamestnanie, je viac foriem osobných asistentov (podľa toho, kto ho zamestnáva), môže to byť i príbuzný postihnutého.

    Iné stredisko pomoci je tzv. Rehabilitačné centrum pre postihnutých, ktoré poskytuje pomoc ľuďom s akýmkoľvek druhom a stupňom postihnutia a veku v oblasti rehabilitácie tela i duše. Pracuje tu tím psychologických, pedagogických, špeciálno – pedagogických poradcov i rehabilitačných pracovníkov.

    Švédsky inštitút pre postihnutých je jedinou inštitúciou pôsobiacou v celom Švédsku na poli výroby, opráv, dovážania, poskytovania, predaja i požičiavania špeciálnych pomôcok i bytového zariadení pre postihnutých s možnosťou porady.

    Pre deti s mentálnym postihnutím sú zriadené detské strediská, kde sa sústreďuje tím pracovníkov špecializovaných k pomoci týmto jedincom, ich rodičom, učiteľom, ako aj širokému okoliu.

    Každé dieťa má 9.ročnú školopovinnú dochádzku s možnosťou výberu školy špeciálnej alebo bežnej, pričom vždy má vypracovaný individuálny vzdelávací plán v spolupráci s rodičmi na pravidelných stretnutiach.

    V rámci sociálnej integrácie mentálne postihnutých vo Švédsku sa spoločnosť pracujúca s týmito jedincami snaží o verejnú informovanosť kvalít osobností mentálne postihnutých , ako je napr. pracovitosť, umelecké talenty, a to najmä diskusiami v rozhlase, televízii, televíznymi programami, verejnými kultúrnymi vystúpeniami, i správami v hlavných správach hlavnej švédskej televíznej stanice.

Literatúra:

1.     Bajo, I.; Vašek, Š. : Pedagogika mentálne postihnutých (Psychopédia), Sapientia, Bratislava, 1994

2.       Barac, Ľ.; Cániková A.; Červenčíková S.; Slobodníková, Ľ : Slovensko –   anglický slovník , SAP, Bratislava, 1997

3.       Björn, I.: Rozhovor s autorom, Stockohlm, 2004 (nepublikované)

4.       Caremakocern: Carema vord och omsorg, Årsredovisning 2001

5.       Cor Meijer J. W. : Integrace v Evropě – Zabezpečování péče pro žáky se speciálními vzdělávacími potřebami, Trendy ve 14 zemích, Evropská   agentura pro rozvoj speciálního vzdělávání, Praha 2002

6.       Dally, S.; Wice, N. : Encyklopedie kulturních trendú devadesátých let, Books, Brno, 1999

7.       DHM : DHM i Mälardalen 2002

8.       DHM : DHM i Mälardalen 2001

9.       DHM : Handikappad i församlingen, Stockholm, 2000

10. Eurydice: European Glossary on Education (Volume 2) – Education institutions, Brussels, Belgium, 2000

11. Eurydice : European Glossary on Education (Volume 3)– Teaching staff, Brussels, Belgium, 2001

12. Eurydice : Eurydice - the information network on education in Europe, 20 years, Brussels, Belgium, 2000

13. Eurydice : Infromation and communication technology in the education systems in Europe, Brussels, Belgium, 2000

14. Frank, J.; Mokráň, P. : Anglicko-slovenský slovník, VEDA, Praha, 1999

15. Fransk - Svensk, Svensk - Frank Ordbok, Raben Prisma, Stockholm, 1993

16. FUB : Hjälp Medels Tankan, Stockohlm, 1998

17. Gabura, J.; Pružinská, J. : Poradenský proces, SLON, Praha, 1995

18. Gavora, P. : Úvod do pedagogického výskumu, Univerzita Komenského, Bratislava, 1999

19. Glauss, G.; Hiebsch, H. : Psychológia dieťaťa, SPN, Bratislava, 1965

20. Järfälla Kommun : Personling Assistans

21. Järfälla Kommun : Personling ombud för personen med psykiska funktionshinder, Jakobsberg Tryckeri AB, Januari 2001

22. Järfälla Kommun : Så styrs Järfälla, informationsstaben, april 2003

23. Juríková, K. :Hodnotiaca správa výchovnej a záujmovo - rekreačnej činnosti za I.polrok roku 2003 v Domove sociálnych služieb pre deti a dospelých, Čulenova 3, 909 01 Skalica , v Skalici 7.1. 2004

24. Koncepcia špeciálno-pedagogického poradenstva v SR, Ministerstvo školstva SR, Bratislava, 2000

25. Kvapilík, J. ; Černá, M. : Zdravý spůsob života mentálně postižených, Avicenum, Praha, 1998

26. Langmeier, J. : Vývojová psycholgie pro dětské lékaře, 2.vydanie, Praha, 1991

27. Meyer, H. D.; Boyd, W. L. : Education between States, Markets and Civil Society, LEA, London, 2001

28. Michalíková, S.; Mišová, I. : Ľudské práva ľudí s mentálnym postihnutím, Národná spáva SR, ZPMP v SR, Bratislava , september 2003

29. Pikálek, Š. : Výchovná a pracovnorehabilitačná činnosť u ťažko mentálne postihnutých, Pedagogická fakulta UK, Bratislava, 1998

30. Piťová, M.; Piťo V. : Slovník cudzích slov, Kniha- spoločník, Bratislava, 2000

31. Průcha, J. : Vzdělávání a školství ve světě, Základy mezinárodní komparace vzdělávacích systémů, Portál, Praha, 1999

32. Průcha,J.; Walterová, E.; Mareš, J. : Pedagogický slovník, Portál, Praha, 2001

33. Repková, K. : Občania so zdravotným postihnutím v procese spoločenskej integrácie, epos, Mračko, Bratislava, 1998

34. Schatzl, A.,K. : E-mailová korenšpondencia, marec, 2004 (nepiblikované)

35. Schatzl, M. : Rozhovor s autorkou, Stockholm, 2004 (nepublikované)

36. Schrőtter, H. J. : Aktuální slovník Evropské Unie, Brána, Praha, 2002

37. Severské listy č.4/ 2003, Severská společnost, Pardubice, ročník12

38. Sisus : Handikapplagen LSS -och annan närliggande lagstiftning, Intra, Stockholm, 2003

39. Šaling, S. a kol. : Veľký slovník cudzích slov , Samo- AAMM, Bratislava 1997

40. Vašek, Š. : Špeciálna pedagogika, Sapientia, Bratislava, 1996

41. Vašek, Š. a kol. : Špeciálna pedagogika – Terminologický a výkladový slovník, SPN, Bratislava, 1993

42. Vašek, Š. : Špeciálno-pedagogická diagnostika, SPN, Bratislava, 1991

43. Vašek, Š. : Základy špeciálnej pedagogiky, Sapientia, Bratislava, 2003

44. Vyhláška Ministerstva školstva SR z 26.1. 1996 o podrobnostiach o výchovnom poradenstve a o poradenských zariadeniach (Vyhl. 43, zo Zb.Z č. 43/1996, str. 419)

45. Vzorový štatút zariadení špeciálno- pedagogického poradenstva, Ministerstvo školstva SR, Bratislava, 1999

46. Wachenfeld, M. G. : Ľudské práva mentálne postihnutých v Európe, Mierová spoločnosť v SR, 1995, vydavateľstvo Región Levice

47. Widell, L.-E. : DHM - Fönstret, DHM nr 1/02, Mars 2002

48. ZPMP : Informácie ZPMP v SR, č.2/ 2003

Bibliografické zdroje z elektronických médií:

(Za aktuálnosť a existenciu neručíme - pozn. autora)

49.http://www.betania.sk/slovak     (apríl, 2004)

50.http://www.ckm.sk/     (február, 2004)

51.http://www.dhm.nu    (marec, 2004)

52.http://www.education.gov.sk    (január, 2004)

53.http://www.europa.sk    (október, 2003)

54.http://www.europaen-agency.org    (október, 2003)

55.http://www.european-convention.eu.int    (december, 2003)

56.http://www.eurydice.org    (október, 2003)

57.http://www.foreign.gov.sk   (december, 2003)

58.http://www.google.sk    (október, 2003 – apríl, 2004)

59.http://www.gov.vop.sk    (marec, 2004)

60.http://www.hi.se    (marec, 2004)

61.http://www.ho.se    (marec, 2004)

62.http://www.hu.sll.se    (marec, 2004)

63.http://www.jarfalla.se/Politik    (marec, 2004)

64.http://www.pobox.sk    (január, 2004 – apríl, 2004)

65.http://www.radost.sk    (február, marec, 2004)

66.http://www.saaic.sk    (január, 2004)

67.http://www.sapard.sk    (január, 2004)

68.http://www.sisus.se    (február, 2004)

69.http://www.sit.se     (január, 2004)

70.http://www.stockholmtown.com    (marec, 2004)  

71.http://www.svls.se/sektioner/ps      (marec, 2004)

72.http://www.sweden.gov.se     (február, 2004)

73.http://www.vivisimo.com   (október, 2003 – apríl, 2004)

74.http://www.vlada.gov.sk    (október, 2003)  

75.http://www.vordguiden.se   (február, 2004) 

76.http://www.zbierka.sk    (marec, 2004)

77.http://www.zoznam.sk    (február – apríl, 2004)

78. http://193.87.78.9/Specialna_pedagogika/stavVaVz.vtf (apríl,04)

OBSAH

Úvod

1 Sociálna integrácia mentálne postihnutých....................................2

1.1 Vymedzenie kľúčových pojmov....................................................2

1.2 Sociálna integrácia mentálne postihnutých..................................5

2 Sociálna integrácia mentálne postihnutých a ľudské práva...........7

2.1 Ľudské práva mentálne postihnutých na Slovensku...................8

2.2 Švédska legislatíva....................................................................12

2.3 Porovnávanie ľudských práv mentálne postihnutých u nás a

    vo Švédsku...................................................................................13

3 Verejný obhajca práv ľudí s mentálnym postihnutím...................15

3.1 Z histórie vývoja inštitútu verejného ochrancu práv..................16

3.2 Slovenský ombudsman.............................................................18

3.3 Švédsky verejný obhajca práv...................................................18

3.4 Porovnávanie súčasného stavu inštitútu verejného ochrancu

    práv u nás a vo Švédsku..............................................................19

4 Skúmanie niektorých aspektov sociálnej integrácie mentálne postihnutých vo Švédsku a na Slovensku........................................20

4.1 Cieľ prieskumu..........................................................................20

4.2 Úlohy prieskumu........................................................................21

4.3 Metódy prieskumu.....................................................................22

4.4 Techniky prieskumu..................................................................25

5 Výsledky prieskumu vybraných aspektov sociálnej integrácie

    mentálne postihnutých vo Švédsku a ich porovnávanie

    s vybranými aspektmi sociálnej integrácie mentálne

    postihnutých na Slovensku .........................................................26

5.1 Zabezpečenie sociálnej integrácie ľudí s mentálnym

    postihnutím vo Švédsku a na Slovensku .....................................26

5.1.1 Zabezpečenie sociálnej integrácie mentálne postihnutých vo

    Švédsku........................................................................................27

5.1.2    Zabezpečenie sociálnej integrácie mentálne postihnutých

    na Slovensku ...............................................................................29

5.2 Vybrané aspekty sociálnej integrácie mentálne postihnutých

    vo Švédsku...................................................................................30

5.2.1 Sociálna integrácia mentálne postihnutých v komúne

    Järfälla..........................................................................................31

5.2.2 Organizácia „Orkidén“ – Orchidea, a.s ..................................39

5.2.3 Organizácia Emausse...........................................................42

5.2.4 DHM - "De Handikappades Missionsförening” ....................44

5.2.5 Osobná asistencia..................................................................47

5.3 Vybrané aspekty sociálnej integrácie mentálne postihnutých

    na Slovensku................................................................................50

5.3.1 Združenie na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím

    (ZPMP).........................................................................................50

5.3.2 Chránené bývanie Dom Betánia.............................................52

5.3.3 Domov Sociálnych Služieb „Zelený dom“................................54

5.3.4 Cirkevná organizácia „JEV – Jesuits volunteries“ - Jezuitskí dobrovoľníci......................................................................................56

5.3.5 Osobná asistencia..................................................................58

5.4 Správa zo študijného pobytu vo Švédsku ................................61

5.4.1 Organizácia „Orkidén“.............................................................64

5.4.2 Organizácia Emausse............................................................66

5.4.3 Cirkevná dobrovoľnícka organizácia „DHM“...........................68

5.4.4 Kaija Karttunen, „sekretár postihnutých..................................69

5.4.5 Marianne Olofson, vedúca dennej aktivity mentálne postihnutých.....................................................................................70

5.4.6 Ivan Björn, osobný asistent....................................................72

5.4.7 Ďalšie informácie o pomoci postihnutým vo Švédsku............75

5.4.8 Odchod zo študijného pobytu vo Švédsku.............................77

5.5 Porovnávanie vybraných aspektov sociálnej integrácie

    mentálne postihnutých vo Švédsku a na Slovensku....................78

5.5.1 Zabezpečenie sociálnej integrácie ........................................78

5.5.2 Bývanie pre ľudí s mentálnym postihnutím............................80

5.5.3 Aktivity pre mentálne postihnutých.........................................81

5.5.4 Cirkevné organizácie pomáhajúce mentálne postihnutým......81

5.5.5 Osobná asistencia..................................................................82

6 Odporúčania pre špeciálno-pedagogickú prax..............................84

Záver

Zhrnutie

Kľúčové slová

Literatúra

Prílohy

Kľúčové slová:

aktivity mentálne postihnutých

chránené bývanie

integrácia

ľudské práva mentálne postihnutých

osobná asistencia

sociálna integrácia mentálne postihnutých

švédsky sociálny systém

verejný obhajca ľudských práv