V tejto časti sú moje úvahy a moje názory o situácii hendikepovaných ľudí na Slovensku a moja korešpondencia adresovaná politikom. Keď počujem a vidím, ako mnohí hendikepovaní ľudia nesmierne a zbytočne trpia , tak ma to veľmi bolí, trápi, ale aj hnevá.
Hnevá ma to preto lebo toto zbytočné utrpenie je zapríčinené nedôslednosťou, ľahostajnosťou a cynizmom v zásadných sociálnych riešeniach zo strany úradníkov a politikov.
Hnevá ma aj to, že ľudia, ktorí nie sú hendikepovaní sa tak málo o tieto problémy zaujímajú. Neuvedomujú si, že stačí jedna sekunda v živote na to, aby sa ocitli medzi tými, ktorí sedia na vozíku, alebo ležia bezvládni na posteli. Vtedy sa im otvoria oči, vtedy pochopia, ako táto čierna stránka slovenskej asociálnej politiky (ne)funguje a pocítia to na vlastnej koži.
Každá správa, informácia, snaha, ktorá osvetľuje tento problém je nesmierne dôležitá. Nesmierne dôležitá preto, aby sme budovali spoločnými silami lepšiu a ľudskejšiu spoločnosť a teda lepší a ľudskejší svet.
Aby sme umožnili hendikepovaným ľuďom absolútnu slobodu a absolútne rozhodovanie v svojom každodennom živote. Aby sme im umožnili byť pánmi svojej situácie a svojho života, presne tak ako sme my nehendikepovaní, pánmi svojho života..
Preto dúfam, že moje snahy a táto stránka prispeje k pozitívnemu vývoju v týchto otázkach.
Zároveň chcem upozorniť na stránku aktívnej organizácie na Slovensku, ktorú si vážim a ktorá pracuje týmto smerom verne a nekompromisne. Centrum Samostatného Života, nezisková organizácia: www.csz.sk
Ivan Björn
| 
